-> Louis <-
Bolí ma hlava, bolí ma hlava, bolí ma hlava. Táto veta mi
chodila hlavou dookola. Každé klipnutie očami mi spôsobovalo bolesť. Čo sa
preboha včera stalo? Svetlo v izbe bolo tlmené, moment ja tu nie som sám?
Prikrývka bola nadvihnutá. Otočil som sa. Christine? Ležala schúlená na kraji mojej
posteli. Vlasy rozložené po vankúši vyzerali ako čokoládový raj, toto by sa
určite páčlo Naillovi. Jej pravidelný
dych sa mi páči, po dlhom čase bola takto blízko a dokonca sa jemne v spánku
usmievala. Keby som tak videl do jej
hlavy, keby som vedel či ma stále má aspoň trošičku rada. Natiahla ruku a položila ju na moje
brucho. Prestal som dýchať, nesmie sa zobudiť, nesmie! Chcem sa na ňu pozerať
do konca svojho života. Pomrvila sa a prisunula
sa bližšie. Bolesť ani po polhodine
ležania neprechádzala, musím sa napiť vody, nie mrkvovej šťavy. Pomaly som sa dotkol jej ruky a položil som
ju vedľa seba na modrú prikrývku. Rukou som
si prehrabol vlasy, au, na a čele mám zrejme peknú ranu. Ostal som ležať, prečo
práve ja musím mať také šťastie? Doteraz ma síce ani nenapadlo rozmýšľať o Eleonor,
ale keď ma to už napadlo potreboval som sa chalanov opýtať kde je, čo robí a ako
to včera skončilo. Matne sa mi vynárali spomienky na to ako som udrel Jesseho a on
potom do mňa mlátil ako do boxovacieho
vreca. Postavil som sa, najopatrnejšie
ako som vedel a odišiel som. Z obývačky
hral televízor a z kuchyne sa
ku mne vinula dosť dobrá vôňa. Pri spomienke na jedlo môj žalúdok zaprotestoval tak som naklusal do kúpeľne. „ Louis?“ Harryho hlas bol ako hlasné rádio, veľmi
hlasné rádio. „ Nekrič prosím ťa.“ Objal ma. „Pomal bolí ma všetko.“ Trochu som
ho stisol a potom ma pustil. „ Kamarát čo si to vystrájal? Ako ti mohlo napadnúť
opiť sa Louií?“ Celý márny rozhovor
ukončil môj žalúdok. Harry sa nič
nepýtal, priniesol mi ďalšiu tabletku od bolesti. Prikázal mi ísť si ešte
ľahnúť, nenamietal som. Poriadne som si
vydrhol zuby, pohľadu do zrkadla som sa radšej vyhýbal. Harryho som sa stihol
opýtať na EL, povedal že je v poriadku. Cestou do izby som rozmýšľal či si
nemám ísť ľahnúť do Harryho izby, ale potom som dostal chuť ešte ju vidieť. Uložil som sa vedľa nej na to isté miesto ako
predtým. Samozrejme nebol by som to ja,
keby som Christy nezobudil. Karamelové očká otovorila, chvíľku sa na mňa
pozerala a potom mi rukou prešla po líci. Pri jej dotyku som sa cítil
veľmi zvláštne. „ Ahoj..“ Nehnevá sa? Svoju ruku som položil na tú jej. Zastonala. „
Bolí ťa niečo?“ Opýtal som sa, môj
hlas bol zachrípnutý a strnulý. „
Prečo sa to stále pýtaš mňa, keď si ty ten zranený?“ nemal som slová, nevedel
som čo jej mám povedať. „ Porozprávame sa?“ toto jediné som potreboval vedieť,
keď som znova čakal na jej odpoveď máličko zdvihla kútiky pier. „ Nerobíme to
práve Louií?“ Prikývol som čím som si
spôsobil ďalšiu bolesť. „ Chýbala si mi.“ Díval som sa do jej očí a videl som
všetko čo potrebujem, jej hlas, vôňa dotyk ruky na mojom líci. Chvíľku ešte
pozerala ako smutné mačiatko a potom ma objala. Celé to bolo prijemné, aj keď s bolesťou.
„ Ale nemysli si že keď si dobitý ako pes bude všetko v poriadku.“ Vtisla mi pusu na líce a preplietla si
prsty s mojími.
jeeej :) chcem byť na jej mieste! :D Loui <3 -Raduliatenko-
OdpovedaťOdstrániťD O K O N A L É ! Ako vždy . Teším sa na ďalšiu :)
OdpovedaťOdstrániťPrečo, PREČO sa usmievam na monitor ako debíííl??? Aj keď je pri mne mama?? :D :D Áááá... :D :D OMG!!! Vyžeň návštevu a píííš!!! :D :D LT ♥
OdpovedaťOdstrániťKrásne :) Len tak Ďalej :P
OdpovedaťOdstrániťDaj pokračovanie čo najskôr!!! Kokos, to je tak DOKONALÉ!!! :D
OdpovedaťOdstrániť