London 33.

Môžte ma zabiť...  tiekli  mi slzy keď som to písala, ale  počúvala som smutné pesničky.. dnes samé smutné správy tak sa to odzrkadlilo na tejto časti. I am so sorry!  

Myšlienkami som sa vrátila do doby keď som prežívala to čo Zayn s rodinou teraz... :( bolí to.. ostane prázdne miesto ktoré nejde zaplniť a bolesť neprechádza... diera v srdci sa nezotavuje, len si človek po čase na to prázdno zvykne.. otupí sa a plakať viac nejde... 

Ale nebudeme smútiť! Na ranný budík nastavujem moju naj pesničku - KLIK :D

-> Louis <-

Mama Christine prišla o tri hodiny, to sme už my všetci spoločne sedeli v našom dome v obývačke.   Vládlo ticho, policajti sa pýtali na Jamesa. Opísal som teda celú situáciu z posledných dní, potom nám dali pokoj a otázkami zavalili Caroline a malú Riu.  Christine striedala náruče nás všetkých, ale prevažne som ju objímal ja alebo Liam. Bolo mi ho ľúto, mal sa stretnúť s Danielle ale odbila ho znova tréningom. Boli spolu veľmi málo, ale vidieť že ju ľúbi. Nedalo sa nevšimnúť si ako sa celý rozžiaril keď objímal moju priateľku. Nerozoberal som to, behal som hore dole. Suseda s dvoma dcérami ostala bez jediného hrnčeka, bez deky .. ostali im len veci ktoré mali so sebou oni v Moskve, a Christine s nami v Dubline.  Ten idiot im vzal dokonca dva autá, dúfam že sa z toho nevyvlečie tak ľahko. Odviezol som ich k Christininej babke, bývala len o pár ulíc ďalej. Spolu s Laimom sme vyniesli 4 kufre na štvrté poschodie.  Byt bol maličký, ale Babka Ester bola prijemná a usmievavá ženská.    Nechcel som ju nechať tam, chcel som aby ležala so mnou v mojej posteli a aby som mohol počúvať jej príjemný dych celú noc.    Vtiahol som ju do  malej kuchyne a zatvoril som dvere.  „ Si smutná... zlatko ako to mám napraviť?“  Tak strašne som chcel niečo spraviť, zmeniť jej smutné očká a vidieť ju smiať sa. „ Vieš odkedy sa všetko kazí Louis?“ Bola vážna, hlas mala tichý a zachrípnutý. „ Viem, nasťahovali sme sa...“  Bola predtým šťastná? Nemala za pätami novinárov a na krku mňa, hlúpeho blbca. Objala ma, perami našla tie moje.  Z bozku som cítil neistotu, prázdno.. nesmieš ju stratiť! „ Myslím si, že to turné bude len dobré... oddýchneme si od seba, mňa rozptýli škola a teba práca.“ Pohľad do jej zrazu rozžiarených očí ma potešil, v našom poslednom bozku sme stratili smútok, starosti. „ Budeš spať tu alebo pôjdeš s nami?“  Na prsty si nakrúcala pramienky mojich vlasov, stále to robila a mne sa to šialene páčilo. „ Ostanem tu, mama vieš.. ráno vstávaš však?“ prikývol som, ranná skúška, večer máme autogramiádu. Ešte raz ma pobozkala, pohladil som ju po líci vzal som Liama a odišiel som domov.

Ticho v aute prerušil on. „ Louis vydrží to váš vzťah? Doma nebudeme 4 mesiace.“  Sústredil som sa na cestu, veľké žlté lampy svietili na mokrý asfalt. „ Dobrá otázka, možno by bolo lepšie ak by si našla niekoho kto by tu bol s ňou, ale ja sa jej nechcem vzdať, ľúbim ju.“   Vedel som že je silná, vedel som že ona zvládne všetko. Liam pokračoval „ A ak by David opustil Eleonor vrátil by si sa k nej?“  Vyhodil som smerovku k garáži a uvažoval nahlas. „ Neviem, El ..ona niekoho pri sebe potrebuje nedokáže byť sama, mám ju rád veď vieš.“  Prečo mi kladie takéto otázky, nevrátil by som sa k El ľúbim Christine a .. a čo ak.. čo ak by ma Eleonor potrebovala?  Stále sme mysľou prepojený? Pomyslel som si keď som zbadal na displeji svietiť meno Eleonor.  Hovor som prijal „ Jesse ..znova.. môžem prespať u teba Louií?“ Toho chlapa zabijem, ako môže mlátiť tehotnú ženu. Idiot! „ Prídem po teba?“ Opýtal som sa, Liam  zatvoril garážové dvere a čakal ma. „ Sedím v taxíku..“ Zložila, obrátil som sa k čakajúcemu kamarátovi a vysvetlil som mu čo EL chcela. Zhrozene prikývol. Dnes budem spať s Harrym.  Kým som čakal na El, uvažoval som. Nebude Christine lepšie bezomňa? Možno má Liam pravdu a ona potrebuje niekoho kto bude tu a bude na ňu dávať pozor, alebo je to moja vina všetky tieto veci? Keby som sa do nej nezamiloval bola by šťastná?

-> Christine <-

Tak strašne ma bolela hlava.  Neostávala mi nič iné, len vyspať sa na malom gauči. Celý večer mama rozprávala o tom aký bol James dokonalý, ako jej pomáhal a že to určite nespravil on. Nemala som sa kde vypariť, aby som nepočúvala tie jej poznámky a ľutovanie toho hlupáka. Studené kachličky na ktoré som sa zošuchla na balkóne boli mojím útočiskom.  Hlavu plná nezmyslených krabičiek v ktorých som mala poskrývané všetky tajomstvá mi nedovolila zaspať.  Vytiahla som už tretiu cigaretu, šťukla zapaľovačom a tuhšie som k sebe pritiahla prikrývku.  Bol môj život takýto aj predtým?  Nebol,  dni som trávila s foťákom, Carmen.. ale ani teraz nie je zlý!  Nahováram si? Ľúbim Louisa ale dnes keď ma držal v jeho pevnom náručí bolo to také iné, zvláštne. Nevedela som s čím mám tento pocit porovnať.  V mobile som otvorila prehliadač, naťukala som twiter a prihlásila som sa. Nebol tak nik dôležití, pár starých priateľov ktorí nejavili záujem o môj život, preklikla som sa ešte na mojich chlapcov. Áno nazývam ich mojími chlapcami, pretože ma zmenili za ten krátky čas za polrok, ich prítomnosť je potrebná pre moju existenciu, ich smiech a Louisove vtipkovanie. Môj Louis, najúžasnejší pod slnkom. Ale nikdy sa na teba nedíval tak ako na El! Moja myseľ protestovala, bránila sa. Prestaň, keby ťa nemal rád nerobil by toto všetko.  Na Eleonor sa díval tak inak, v kaviarni v Dubline, kde bol aj môj otec, díval sa na ňu zamilovane? Stále ju ľúbi? Hus spamätaj sa El čaká dieťa s tvojím otcom!  Ale prečo by ju nemohol stále ľúbiť, na všetkých fotkách z minulosti vyzerali tak zaľúbene,  možno k sebe proste patria a ja tomu bránim.  To nie ty! To osud! Nastavila som tvár studenému vzduchu, fúklal a ovieval ma.  Ľúbi ma? Neľúbi ma? Ľúbim ho ja? Ľúbim ho. Moje myšlienky prerušil zvuk prichádzajúcej správy.  Čítala som, a odpisovala som mu spontánne, nesústredila som sa na nič iné.

Liam – Neboj sa sweetheart, raz budeš aj ty šťastná. Všetko zlé sa skončí a my budeme       

             spolu tancovať na tvojej svadbe.  

Christine – Ako vieš že nie som šťastná?

Liam – Vidieť ti to na očiach. Sú tak krásne smutné, prečo ešte nespíš? Dnešný deň bol  

             predsa veľmi dlhý.

Christine – Nebol dlhý, len bol smutný, ty ráno vstávaš choď si ľahnúť! Alebo ešte čakáš 

                    Dannie?

Liam -  nie :( Christine môžem sa ťa niečo opýtať?

Christine –  nepríde? Mrzí ma to... áno

Liam – Vydržíš to tu bez Louisa celé turné? Celé 4 mesiace?

Christine – Nemám pocit že by som mala inú možnosť, budem chodiť do školy a každý    

                     večer čakať telefonát. Choď si ľahnúť Liam, zajtra máte prácu, porozprávame sa 

                     potom :)

Liam – THANK YOU!!!!!!

Christine –  nemáš mi za čo ďakovať...

Liam –  mýliš sa, mám..

Christine -  za čo?

Zatvárali sa mi oči, prešuchtala som sa pomaly na gauč, v celkom byte bolo počuť len jemné chrápanie babky a  ťažké vzdychy mojej mamy.  Zatvorila som oči, únava spôsobila to že som nedokázala na nič myslieť. Tma, ticho a vôňa detského vankúša ma uspali. Po pár minútach mi zasvietil mobil rozobralo ma to.

Liam – Ďakujem za to že ťa poznám a za to že si taká aká si! Vyspi sa dobre..

Nemala som silnu ťukať do mobilu, vypla som twitter a zaspala. 




Zayn napísal ...  

RIP uncle Joji you are in a better place now, you are a angel watching over us now, you will always be in our lifes and hearts no matter what! You will never be forgotten, we will always love and care for you, just always remember that, maliks will love you forever x x x x - no a neplač potom keď takéto čítam... :( :( :(