London 36.

Už som vám hovorila ako sa cítim keď čítam vaše komentáre? Áno? A bude hlúpe ak sa budem opakovať? THANK YOU!  Ani si neviete predstaviť čo to pre mňa znamená © 

 Pravdou je, že som netušila k čomu sa dostanem a plán bol že Louií a Christine sa budú ľúbiť ( čo nehovorím že nie) ale nejak som to vykoľajila..čo ma síce pri písaní štve pretože zamilovaný Loius je ách :) ( teraz sa priblblo usmievam)  ale život je o náhodách a moje myšlienky.. sú teraz iné takže no.. uvidíme :) nechajte sa prekvapkať!

Katherine -  aj ja mám prechodné pocity! Tiež neviem ako ich chcem, nemôžu byť spolu Liam, Louis a Christine? Všetci spolu? :D

Katulka -  ďakujem za upozornenie, vážne som si myslela že sa Niall píše Naill, tak mi to prepáčte že som vás bombardovala zlým menom :) nejdem to opravovať  v celej poviedky, ale už budem písať správne! :*

No a keď už kecám tak strašne veľa ( och ani to nečítajte) tak k tejto časti mi pasuje song, ktorý mám v playliste už veľmi dlho a totálne ho milujem  Chester See - It´s time to go  ale pustite si to až od Liamka ! Už teraz je to mega dlhé, ale tento song spojím s Liamom ešte raz, v ďalšej časti... naštudujte preklad bude potrebný !  :*

-> Christine <-

Prechádzali sme sa po Green parku, nedržal ma za ruku kráčal pár centimetrov odomňa, ticho ma spaľovala ako oheň, ale nevedela som nájsť slová ktoré mu chcem povedať.  Pohmkával si melódiu More than this a jedným okom ma sledoval. „ Zlatko si nervózna..povieš mi prečo?“ Je pozorný a pozná ma, určite tuší čo mu poviem. Stiahla som ho na prvú drevenú lavičku. Bojovať so sebou samou mi dávalo zabrať, ale tak som to chcela. „ Musíme sa rozísť...“  hľadel pred seba na veľký zelený strom ktorý bol obrastený machom. Zrejme ho moje tri slová neprekvapili, čakal to, alebo nie? „ Myslíš že to tak bude lepšie? Budeš tu sama a ..“ Musela som ho prerušiť. „ Počkaj najprv budem hovoriť ja Louis.“ Nemohla som mu pozerať do očí, tak som tiež skúmala strom oproti nám a hľadala slová. „ Pamätáš ako som ti prízvukovala že toto leto bolo nádherné a bola som šťastná?“ Letmo som na neho zazrela, netváril sa dva krát nadšene ale prikývol. „  Bez teba by také nebolo, ale chcem skúsiť vrátiť sa do starých koľají. Nevládzem plakať a ty musíš spievať a byť oporou pre svojich štyroch bratov.“  Prstami som žmolila rukáv sivého svetra. „ Nepatríme k sebe a neprotestuj je to tak... miluješ Eleonor a ona miluje teba.. je úplne jedno že to bábo nie je tvoje.“ Nevydržala som a otočila som sa k nemu.  Pozeral do zeme, vyzeral ako socha – dokonale prepracovaná do detailov. Dotkol sa mojej ruky úplne opatrne. „ Christine ale nemysli si že si bola nejaká nálepka na moje rany, osud nám nepraje..ale je ukončiť to riešenie?“ Stála som si za svojím a dokonca to ani nebolelo. Srdce mi nepukalo, len som pocítila prázdno. Najlepší kamarát, áno on je môj najlepší kamarát nič viac. „ Je to riešenie ver mi,  skúsime to a ak to nebudeš vedieť vydržať, alebo ja..  máme čas..nikam sa neponáhľame, sme mladí a neviaže nás nič.“  To všetko s láskou neboli klamstvá, len myslím že obaja sme si uvedomili že to nejde. „ Najlepší priatelia? Zatiaľ?“  Usmiala som sa a dvoma prstami som mu zodvihla sklonenú hlavu. „ Nebudeš smutná? Nebudeš sa trápiť?“  Vedela som to! Moje vnútro kričalo! ON JU ĽÚBI! A ELEONOR ĽÚBI JEHO! MUSIA BYŤ ŠŤASTNÝ! MUSÍM MÓJHO OTCA ODPRATAŤ Z CESTY!  Vrátila som sa myšlienkami k nemu. „ Mám pravdu?  Ste si súdený...“ Pritiahol ma k sebe tak prudko a rýchlo že som nestihla zareagovať. „ Louis čo to..nesmieš ma pobozkať, pokazíš nám priateľstvo.“ Zatlačil som ho ďalej, zamračil sa no vzápätí sa usmieval. „ Ty potvora... ty si ma len využívala na sex!“  Krv sa mi rozprúdila v žilách, ale jeho smiech na celý park ma rozosmial tiež. „ Tomlinson ty drzé decko! Ako sa opovažuješ!“ Celú cestu k naším domom som ho naháňala. Letel takou rýchlosťou že som nemala šancu. Zrazu ma nič netrápilo a moje srdce búchalo pravidelne, takto to malo byť. Zajtra sa rozlúčime a on bude mať priestor na to aby dokázal Eleonor ako ju ľúbi. 

-> Liam <-

Chvíľka lúčenia sa s Londýnom nastala.  Paul nás už čakal na letisku a každých 5 minút volal mne alebo Harrymu.   Poukladal som kufre od najmenšieho po najväčší, Louisov do auta. Chalani sedeli v aute, len Louis stál vedľa Christine pohľadom hypnotizoval chodník a ona mu niečo rozprávala, pristúpil som k nim. „ Louis môžem?“ Obaja sa na mňa pozreli, objal ju vtisol jej pusu na líce a bez slov nastúpil do auta. Nerozprával som sa s ním, ale musím sa ho opýtať čo sa stalo.  Díval som sa na zatvorené dvere do ktorých nastúpil Tommo a z ničoho nič som pocítil teplo, objala ma. Pritisla sa na moju hruď. Stál som ako blbec s skoro rozpaženými rukami tak som ju objal. Motor auta nervózne vrčal a nás sledovali moji priatelia a šofér. Zdvihla tvár a hľadela mi do očí. Ľúbi ho aj keď sa ho vzdala, ona ho ľúbi, prečo si práve Louis musí vždy nájsť tak obetavú priateľku? „ Liam.. dáš na neho pozor?“ pohľadom spočinula na tmavých sklách čiernej limuzíny. „ O neho sa neboj, skôr sa bojím o teba.“  Stlačila mi ruku. „ Budem tu čakať..doma.. na vás.“ Ten jej zlatý úsmev a červené líčka ma opantali. Ak by niekto nevedel že sme len priatelia myslel by si že sme milenci a lúčime sa.  Prečo som si skôr nevšimol to čo z nej vyžaruje. Bojoval by som? Vyhral by som? Bol vy to problém? Nie, teraz už nie. Mal som nastúpiť do auta a odísť, nechať ju tu bez Louisa, bezo mňa?  Mohol som toto dievča mať ja? Liam je čas odísť!  Harry akoby mi čítal myšlienky otvoril okienko a zavolal na mňa „ It´s time to go Liam!“  Doslova som skamenel, ako jej to mám povedať že sa mi páči ale nemôžem? Je to moja kamarátka.  Chcem ju spraviť šťastnou ale za tie mesiace čo budeme preč sa môže stať čokoľvek a ona sa môže zamilovať. Nemôžem od Christine chcieť aby ma čakala. Liam nahováraš si ona ťa berie ako kamaráta!  „ Napíšem.. ak chceš..teda ak môžem.“ Zahapkal som a čakal na jej reakciu. „ Choď..“ chrbtom ruky si zotrela slzy.  Zmiešané pocity ma neopustili ani po nastúpení do auta, ani v lietadle, ani v hoteli. Musím počkať do zajtra a napíšem jej.  Pokušenie povedať to všetko Louisovi som potláčal ako sa len dalo, ale nemohol som sa mu vyhýbať preto som sa aj na izbe ubytoval v Niallom. Potešil ma jeho vzťah k Carmen, aspoň budem vedieť ako sa Christine má, a čo je nové v Londýne.

Sedeli sme v šatni po koncerte. Všetci vykonávali obľúbenú činnosť doberanie sa navzájom. „ Hijooo Harold hijoooo.“ Kričal Zayn sediaci na štvornožky sa plaziacom Harrym.  Odmietol som zúčastniť sa na hraní sa na koníky tak som ich len natáčal a zabával som sa. „ Jazdec sa približuje k prekážke číslo jedna.“ Ozval sa komentátor Niall.  Harry sa s vypúlenými očami snažil dostať k ležiacemu Louisovi, ktorý bol prekážka.  Zayn zamotaný nohami o Harryho sa kýval spredu dozadu  a na hlave mal kýbel od pukancov. „ Bezpečnosť nadovšetko!“ vyhlásil keď si ho miesto prilby nasadil aj s obsahom pukancov ktoré v ňom ostali a teraz sa mu sypali všade okolo. Potom obtočil Harrymu okolo krku zviazaných dokopy asi šesť ponožiek a oboma rukami ho ťahal, až kým neočervenel . „ Zayn je veľmi skúsený jazdec a pod sebou ma koňa ktorý je síce na staršie kobyly ale skočí všetko.“ Tento komentár spustil nával smiechu. Harold rukami prekročil Louisa ale viac nevládal a zvalil sa na jeho brucho aj s Zaynom na chrbte.  Video som priblížil, ruka sa mi od smiechu triasla ale ak toto niekto uvidí zaručene bude mať hneď krajší deň. „ Chalani mám pre vás dobré správy.“ Vtrhol k nám Paul,  a tiež sa neubránil smiechu keď videl kôpku zavýjajúcich sa zvieratiek.

O mesiac

-> Christine <-

Moja izba už ako tak vyzerala. Po týždni som dokonca zaspávala s pocitom že mi nič nechýba a nebojím sa ostať v dome. S vlhkými očami od sĺz som sa pristihla vždy len pri myšlienke na moje mačiatko. Viktor mi chýbal jeho dobiedzanie a neposlušnosť. Matka navštevovala políciu každý jeden deň, márne pretože pod Jamesom sa zľahla zem. Jediné čo sa našlo bolo moje a mamine auto. Aspoň to ma potešilo, po škole som dni trávila s Carmen. Každodenné nakupovanie drobností sme vždy zavŕšili pohárom kvalitného vína.  Počúvala som jej sťažovanie sa na prekročený paušál, kvôli smskám s Niallom. Všetky podrobné správy o chlapcoch ma potešili ale ja som sa akémukoľvek kontaktu vyhýbala. Z akejkoľvek strany som svoj krátky vzťah s Louisom rozoberala dospela som jedine k záveru že on musí byť šťastný potom budem aj ja. Nemám sa prečo trápiť.

Naštartovala som motor a vyhodila rýchlosť, nech sa auto trochu zohreje.  Zatiaľ som stiahla okienko a pripálila rannú cigaretu. Pohľad na prázdny vedľajší dom ma priviedol k myšlienkam na nich, rýchlo som sa snažila zabudnúť. Keď mi Carmen naskočila do auta, chcela som jej oznámiť že súrne potrebujem aby so mnou po škole poobzerala po obchodoch. Doladiť závesy a prikrývku na posteľ a izba bude znova kompletná. „ Ja nemôžem, mám dnes niečo vieš...“  Urazene som odula spodnú peru. „ Máš program bezomňa? Ty si ale.“  Radšej som sa nepýtala prečo a zaparkovala som na prázdnom mieste neďaleko školy. „ Pozdravujú ťa, sú v Bratislave! Vieš kde je to?“ Zamkla som a pomaly sme kráčali k budove. „ Niekde vedľa Viedne, Carmen prestaň čumieť do mobilu a kráčaj.“  Vytrhla som jej mobil z ruky a otvorila som priečinok smsiek. „ Ukáž čo ti ten Nialler píše ..ukáž.“ Snažila sa mi mobil vziať, ale našťastie sa jej celý obsah kabelky vysypal na mramorové dlaždice školskej chodby. „ To je kvôli tebe!“ Zohla som sa s ňou a s očami stále na jej mobile som jej podávala knihu za knihou. Klik -> Prijaté sms -> klik -> Posledná správa -> odosielateľ Mr. Payne.  Nevenovala mi pozornosť naháňala rozkotúľané tampóny o pár metrov ďalej. Klik -> otvoriť -> klik. Pomaly slovo po slove som neveriacky čítala „ Poviem jej to sám! Neopováž sa ma podraziť! Som rád že má pri sebe takú osobu ako ty Carmen, ozvem sa.“ Toto čo má znamenať? Keď som sa k nej otočila, stála a dívala sa na mňa ako anjelik. „ Carmen mám ťa zabiť teraz alebo potom? Čo mi povie? Nepísala si si náhodou s blondiakom? Ja ťa zabijem.“  Podala som jej mobil späť a pritlačila som ju k skrinke. „ Toto nie je moja skrinka Christy, sme o poschodie nižšie, zle si sa vyspala?“ Ja ju zabijem! „ CARMEN! Nesnaž sa ma zmiasť! Chcem to vedieť hneď!“  Ozvalo sa klopkanie opätkov a hlas našej profesorky grafiky. „ Máte snáď prestávku? Nezačala už naša prednáška?“ narušená ženská  ziapala na celú chodbu. „ Toto mi ešte vysvetlíš!“ zašepkala som nahnevane. Zaklipkala na mňa dokonale namaľovanými mihalnicami a odpochodovala preč. Bez vysvetlenia a akejkoľvek poznámky.  Síce som ju do triedy nasledovala, posadila som sa vedľa nej, vytiahla na lavicu notebook, zapla som program ale ona ma surovo ignorovala. Moje štuchance perom do jej nohy nezaberali, dokonca nepomohlo ani otvorenie priečinku s fotkami kde som mala hlavne Niallera. 

Čítala som oznam na veľkej korkovej nástenke „ Poobedná prednáška denným študentom II. ročníka odpadá, bude nahradená iným termínom po dohode s docentkou.“  Presne toto som potrebovala, obchody budú pootvárané a ja mám čas a chuť nakupovať. Využila som svoju poslednú šancu keď Carmen odložila mobil. „ Naozaj nejdeš so mnou?“  Uhla pohľadom a začala sa neprítomne hrabať v skrinke. „ Nie prepáč mi to, ale večer sa zastavím a mám pre teba prekvapenie.“  Naťukala som kód, zatrepla dvere kovovej skrinky a objala som ju. „ Fajn.. večer...“ Zrejme zabudla na to že ja prekvapenia nemám rada! 

„ Táto kombinácie prúžkov a modrobielej sa mi páči, a nemáte k nej aj prikrývku?“ Milá predavačka sa otočila a naznačila mi aby som ju nasledovala. Oddelenie s dekami, prikrývkami a vankúšmi bolo o poschodie vyššie, vyviezli sme sa výťahom a po prezretí pár regálov som už v rukách držala to čo som chcela.  Jemná látka s pruhmi, v modrej ktorú tak milujem. Bude to vyzerať dokonale.  Vzala som si zabalený balíček a ešte som svoje nohy prinútila ísť k vankúšom. Tento modrý alebo tento biely? Oba sa mi páčili, pár žien a plačúcimi deckami v kočíkoch sa predieralo pomedzi regále.  „ Sú pekné, vezmi si obidva.“ Zdvihla som pohľad od vankúšov. „ Mne sa páčia.“ Usmiala sa na mňa...

 Dobrú noc  ... či už ráno? :)