London 38.

Hope you like it! :) a inak ten anglický text, no priznávam sa moja angličtina nie tak dobrá.. sú v ňom chyby? Opravte ma prosím :*  

-> Louis <-

„ Ona už rodí však ? Porodila? ó môj bože!“   Začal som panikáriť a čapal som rukami po vreckách kde mám mobil. „ Musím jej zavolať..musím, prečo si mi to nepovedal skôr?“ Hnusne som na neho zazrel. „ Louis nerob paniku!“ Odbil ma, nevšímajúc si ho som lietal po šatni a hľadal ďalej mobil.  Po malej chvíľke ma zastavil, chytil za ramená a zatriasol mnou. „ Vnímaj ma Louis, chcel som ti povedať o Eleonor ale nie neporodila.“ Pod jeho nátlakom som sa zastavil. „  Počúvam ťa, ale ak sa niečo..“ zabrzdil ma tým jeho otcovským pohľadom.  Zmätok ktorý mal v tvári len naznačoval zlú správu. „ Posaď sa hneď a chvíľku sa sústreď.“  Poslúchol som, hoci som najstarší  on bol ten kto nás držal pohromade a na krátko. Musel som sa však opýtať „ Liam však sa nič nestalo Christine?“  Pokrútil hlavou a usmial sa. „ Nie ona je v poriadku, ale ja ti teraz niečo poviem.. možno nie som ten kto by ti to mal povedať. Chcem však aby si vedel že sa nesmieš na nikoho hnevať hlavne nie na El, ona to robila pretože ťa ľúbi.“ Ona ma ľúbi? Ja ju neľúbim, alebo? Trochu ma zarazilo keď sa pri mene Christine usmial, aby vedel že ho počúvam zvážnel som a mobil som hodil vedľa seba. „ Louis Eleonor je človek ktorý k tebe patrí a aby si bol šťastný je schodná klamať aj sama sebe. Neviem čo ju k tomu doviedlo že zneužila k tomuto práve Christininho otca ale ..“ Odmlčal sa, neskladal som dokopy nič, pozrel sa na mňa a povedal „ Ty si otcom toho dieťatka.“ Louis počítaj do desať nezačni kričať.. jeden, dva, tri, štyri, päť, šesť, sedem, osem, deväť, desať „ ČO?“  Liam sa postavil a začal po izbe pochodovať ako drevený vojačik. „ Myslíš to vážne? Nepovedala mi to..“ Na konci vety môj hlas úplne skonal. Hlava plná jeho slov sa mi začínala točiť. 

Eleonor..dieťa..moje dieťa..ja budem otec.  Bez slov som vzal z malej chladničky minerálku a vypil som ju na ex. Ľadová voda schladila moje hrdlo dostatočne, Liam stále pochodoval. „ Nepovieš nič? Nezavoláš jej?“ Je pokojný, len sa pýta dôležité otázky, nezačni kričať Louis. Prikázal som sám sebe a pokojne som odpovedal „ Cez telefón to nebudem riešiť chcem ju vidieť, kedy môžeme odletieť do Londýna?“  Práve keď som dopovedal vetu do maskérne vtrhol Paul aj s chalanmi. Mohol by nás na pár dni uvoľniť, koncertujeme už mesiac, prospelo by nám to. „ Hovoril si o Londýne Louií?  Po koncerte odlietate, ale len 3 dni! Potom mám pre vás prácu, koncerty, autogramiády.“  Odľahlo mi, zlepšila sa nálada a prišiel som na chuť rozprávať sa s El. „ ďakujem..“ Nevedel za čo mu ďakujem, ale zachytil nás pohľad s Liamom a potom nás vyštval z maskérne rovno na pódium.  Incheba, ako sa táto hala volala, bola preplnená ale ja som spieval s myšlienkou na El, moje dieťa a trápilo ma čo mi na to povie Christine.

-> Christine <-

It's not right for me to stick here

and be something I'm not

I know..It's not fair

The only thing to say is I need you

I know, I should ignore you

You can't miss me, I am so sorry

I can't deny what the heart has decided

I'm fighting a battle that I know I can't win xxx L.

Prečítala som tú správu ešte milión krát kým som úplne neodpadla únavou. Napísal mi že mu nemôžem chýbať, že to nie je fér a že chce byť niečo čím nie je. Po stý krát som chytila mobil do rúk a svetlo z displeja osvetlilo celú izbu.  Bojujem boj ktorý nemôžem vyhrať. Chvíľku som si predstavovala ako by sa tváril keby mi to povedal do očí. Aký by mal pohľad, či by mi bilo srdce divokejšie ako inokedy. Spomienkami som sa vrátila k nim domov, do hlavného stanu kde sme sa naťahovali a bláznili. Ozval sa po mesiaci odopierania si, bol ako ja nevydržal. Ale môj strach pozrieť sa mu do očí, a povedať niečo ma prinútil neodpísať mu. Najprv sa musím stretnúť s Louiím, čo ak sa nič nezmenilo, musím... mobil padol na vankúš vedľa mňa a izba sa ponorila do tmy.

„ Červené? Či biele?“ skriňa otvorená dokorán ukrývala môj bordel. Hľadela som do vnútra a držala v rukách dvoje nohavíc.  Keby som taký bordel nemala aj v hlave.  Z dolného poschodia sa ozývala mamina obľúbená pesnička a cengot tanierov a príboru.  Nohavice som po dlhom špekulovaní vymenila za legíny a dlhý fialový svetrík.  Malinovým leskom som pretrela svoje pery a hodila som ho spolu s zošitom a foťákom do tašky.  V polovici schodov som sa vrátila späť do izby, jasné zabudla som si mobil. Práve zvonil, veľkými písmenkami tam svietilo meno CARMEN. „  Nemala si na včerajší večer prekvapenie?“  Ztuhla som keď ma napadlo, čo ak jej prekvapenie bola Liamova správa? „ Nie chrobáčik, dnes ráno ho uvidíš, počkám ťa pred domom.“ Zachichotala sa a zložila.  Mám kopec času na raňajky kým sa tu ona dotrepe.   Mama oblečená v červenom kostýme tancovala po kuchyni. „ Nie si znova zamilovaná?“ Moju podpichovačnú poznámku odignorovala, vzala si kľúče od auta a kabelku, naložila sestru a odišli.  Kávu som dnes vymenila za čaj, ale cigaretky sa nevzdám, s úsmevom som vyšla von. Holub sediaci na plote mi nahnal do hlavy myšlienku na kocúra. Pomaly som svoju tvár otočila k nebu „ Chýbaš mi kocúrik môj.“  Dofajčenú cigu som odhodila do popolníka, cez rameno som prehodila tašku, obula som si fialové conversy a prudko otvorila dvere. Narazila som priamo do neho.  „ Auuu sakra..och..ty čo tu robíš?“  Vpíjal sa do mojich očí a v rukách držal veľkú hnedú krabicu.  Jeho fialový svetrík dokonale ladil so mnou, dokonca mal obuté tie isté topánky ako ja. Usmial sa a za ním sa zjavila Carmen „ Čo ste to vy dvaja na mňa našili?“ Ospravedlňujúco sa uškrnula a dodala „ Moje prekvapenie.“