London 45.

Prepáčte mi to, ale takú mám náladu...  nečakajte nič zamilované... ale ak by ma niekto chcel zabiť - adresu poskytnem :D 

 Nejaké otázky?

Zajtra som doma, tak bude časť ;) 

Klik - na toto sa proste cítim..

-> Liam <-

Prijal som hovor na skype a oprel som sa o vankúše. „ Láááska ahoj.“  Christine vycerila zúbky  do kamery a moje srdce spievalo.  „ Rozprávaj ! ako sa máš? Koncert dopadol dobre?“  Bol som  v izbe sám a bol som nahý, čo ona ale nevedela. „ Christine si sama doma?“ Notebook som položil na svoje brucho a oblizol som si pery tak aby pochopila o čo mi ide.

Jej pery sa roztiahli do nádherného úsmevu a svetlo sviečky dodávalo jej pokožke zvláštne pekný odtieň. " Liam Payne chceš si to so mnou rozdať cez webcameru?“ Zasmiala sa rozopla si vrchní gombíček na nočnej košieľke. Preglgol som a sústredil som sa radšej na to akou studenou perinou som prikrytý.  „  Mal som chuť, takto je to aspoň bezpečné.“  Smiala sa spolu so mnou.  Díval som sa na monitor a ona rozprávala a rozprávala.  O tom aká je malá Eloise, o mame, potom o škole a mne to pripadalo také prirodzené.  Nad svojími myšlienkami sa usmievala a keď sa naše pohľady spojili nežne sa začervenala a pokračovala, ale už pozerala niekam inam.  Všetko sa dá zvládnuť aj keď úspech strieda plač. Víťazne som sa usmial a ďalej som ju počúval. Chcela mi ukázať najnovšie fotky, prehrabávala sa v taške a ja som sa zatiaľ smial. „ Nemej sa a čakaj, nerob nič! Ani seba Liam!“ Pokarhane sa dívala na moju ruku pod perinou a smiala sa ako blázon. Pohrával som sa sám so sebou a len na krátky okamih som odlepil oči od obrazovky. Do izby vošiel Niall vzal si mikinu a bez slov odišiel. Klikol som na ikonku a zväčšil som si ju na celú obrazovku. „ Christine budem musieť ísť, chalani idú večerať.“  Ruky v taške a na lícach slzy. Prebehol mnou šok. „ Zlatko čo je?“ Nereagovala vôbec, len tam sedela. „ Christine? Alebo mi len zamrzol obraz?“ Pýtal som sa, ale Pearl sa Christine obšmietala po posteli čiže chyba nebude tu. „ Princezná prosím zbláznim sa.“  Prešlo dlhých 5 minút kým zdvihla oči znova k kamere. „ Liam...“    Napnutý ako pružina som čakal čo povie, čo sa stalo. „ Eleanor mi ho dala do tašky, ja ho nechcem.“  Veta znela naozaj čudne, počkal som na pokračovanie. „ Christine hovor lebo si kúpim letenku a o chvíľku som u teba.“  Neprítomne zatriasla hlavou  a s veľkým strachom sa na mňa znova pozrela. „ Musím končiť, zavolám ti ... JA.“  Zrušila ma. 

Celú noc som sa prehadzoval zo strany na stranu a každú polhodinu som pravidelne skontroloval mobil. Nezavolala, nenapísala.  Ak by som sa teraz mohol vrátiť domov, neváhal by som ani sekundu. Ráno som poprosil Nialla, keď bude telefonovať s Carmen, nech sa opýta čo sa stalo.  Nervy som síce mal, ale Christine mi povedala že zavolá ona, tak som ju nechcel rušiť.  Ešte mesiac a budeme v Londýne, dostaneme sľúbené voľno a ja ju vezmem ďaleko od všetkého.  

O 12 dní...

-> Christine <-

Len čo som otvorila oči rukou som nahmatala nočný stolík a papier ležiaci na ňom.  Pokrčený zdrap som každú chvíľku čítala – stále dookola.  Písmená písané atramentovým perom sa postupne pod mojími slanými slzami rozmáčali, preto sa mi prvé vety čítali veľmi zle, ale už mi to nerobilo  taký problém ako pred týždňom, dávno som to vedela naspamäť.

Milovaná Christine,

          je mi to tak strašne ľúto. Tak strašne ma mrzí čo som spravil tvojej matke, ale najviac ma bolí že som odišiel od teba. Stále myslím len na to ako som ti každý deň zapletal vrkoč. Ako sme spolu ťahali slniečko von z zaspatých hôr a ty si mi stále povedala len „ oci nechaj ho, spinká sa mu sladko ako v cukrovej vate.“  V očiach máš hviezdy, stále, po toľkých rokoch som ich pri našom poslednom stretnutí videl. Chcel by som ti dať všetku svoju lásku, aj keď tvoj svet už nepoznám.  

Slzy na lícach mi nevadili, ignorovala som ich  a od začiatky listu som skočila ku koncu.

Eleanor s Louisom za nič nemôžu, len pevne chytili svoje šťastie za parohy a my im musíme držať palce. Moje malé dievčatko sprav tak aj ty, verím že budeš šťastná.  Ak budeš potrebovať moju pomoc, vyhľadaj ma kedykoľvek. Stále som tvoj otec, aj keď len takto.

                                                                             David

Som dospelá, ale neviem či mi jeho slová ubližujú alebo ma tešia.  Nebolo tam priznanie či opustil mamu, alebo ho ona vyhodila tak ako tvrdí. Dni od môjho posledného rozhovoru s Liamom utekali ako keď prelievate vodu cez prsty. V hlave som mala jedinú myšlienku – ak nepreruším kontakt s Liamom a chlapcami nikdy sa otca nezbavím. Budem  ho stretávať kvôli El a Louisovi, aj keď to nechcem. Alebo chcem?  Srdce mi ako malý kolibrík búchalo stále keď som v dlani stískala mobil a nie nezavolala som Liamovi , dokonca som ho ignorovala. Ublížim mu, ubližujem sebe. Posteľ sa triasla pod triaškou môjho tela, položila som mobil na vankúš vedľa seba a bosými nohami som prešla do prázdnej kúpelky. Automaticky som sa zohla k záchodu a nič. V žalúdku som dávno nič nemala a čaj ktorý do mňa mama naliala som vyzvracala už v noci.  Čelo som si oprela o studené kachličky a v mojom tichu som čakala kým triaška odíde. Odišla, zrazu som sa opäť cítila ako ja, aj keď s kruhami pod očami a smutnými očami. Dnešným dňom mi končil papierik od lekárky tak budem musieť ísť do školy.  Prednáška sa začala skoro ráno, do mobilu som rýchlo naťukala: „Cez prestávku budem v bufete, príď prosím.“ a poslala som to Carmen.  Voľný čierny svetrík, úzke rifle a balerínky mi poskytovali pohodlie, prehodila som koženú tašku s foťákom cez rameno a z poličky som si vzala kľúče od auta.  Na môj mobil sa dovolali len tri osoby Carmen, mama a Hazza. Carmen preto lebo to bola proste Carmen a tej by som niečo také, ako odpojiť ju od seba nespravila. Mama, to mi prišlo logické hoci náš vzťah bol iný ako bežné vzťahy mami a dcéry. Harry preto, lebo mi pomáhal a nepovedal to nikomu. Tón jeho zvonanie sa ozval práve keď som parkovala za školou. Neozvala som sa, len som stlačila zelené tlačítko a čakala som kto sa ozve. Nemohla som riskovať, že niekto bude vedieť že som s Haroldom v kontakte. „  To som len ja Christine, pokoj.“ Harryho hlas sa ozval z malého reproduktoru a mne odľahlo. „ Ako si sa vyspal Harry?“  Tlmil smiech, ale odpovedal mi hneď „ Nevolám ti kvôli tomu Christine, chcem ťa o niečo poprosiť.“   Ak by stál vedľa mňa, stačilo by pozrieť sa na neho a čakať. To by stačilo na to aby vedel že môže pokračovať, našťastie pochopil aj moje ticho v telefóne a pokračoval „ Christine prosím ťa na kolenách zdvihni mu mobil, chodí ako zombík a prestal jesť.  Vieš aké je to byť 24 hodín s človekom ktorý sa takto trápi?“  Ironicky som si pomyslela – áno, ja som sama so sebou nonstop, ale nahlas som to nevyslovila. „ Čo mu mám povedať?“  Harry si hlasno vzdychol a zasiahol ma presne na mieste ktoré bolo citlivé. „ Miluješ ho a netvrď že nie.. tak mu to povedz a bojuj! Jediná osoba ktorá medzi vami stojí si ty! Rob s tým niečo..“  Zložil, pomalým krokom som vošla do bufetu a posadila som sa za prvý voľný stôl s vlastnými myšlienkami. Dnes mu zavolám? Mám mu zavolať? Čo mu poviem?

-> Liam <-

Pokúšal som sa jej volať aj na druhý deň, potom som pochopil že zrejme niečo robí a nemá čas na moje kecy.  Moje pokusy sa stupňovali, ostávali 3 týždne do nášho návratu a keď som už snáď po  miliónty krát stláčal tlačítko – Christine volať – na mobile, znova sa ozval len obsadzovací tón. V stredu, týždeň a pol po tom čo som ju nepočul, konečne zdvihla. „ Liam?“  Zachrípnutý hlas ma znerozňoval ale pocítil som úľavu, konečne ju počujem. „ Zlatko? Si v poriadku? Vieš ako som sa bál, toto mi viac nesmieš robiť.“  Začal som jemnou výčitkou ale potom som sa zasmial. Ach ako mi chýba. „ Som len.. chorá. Nemôžem hovoriť teraz, zavolám ti večer.“   Srdce mi divoko bilo, čo som spravil zle? Prečo je odmeraná? Payne nahováraš si, len ju vyrušuješ. Súhlasne som prikývol pre seba ale pripomenul som jej „ Christine zavolaj mi, potrebujem ťa.“  V mobile ostalo ticho ale len chvíľku potom sa ozval tichý vzlyk a jej hlas 

„ Večer.“  Pípol signál zloženia a ja som klesol na gauč.  Do  šatne sa rozleteli dvere a moji parťáci naplnili moju popletenú hlavu svojimi vtipmi.  Zopakoval som sám pre seba " Večer." a nechal som ich robiť si konečne srandu aj zo mňa. 

Inak stále častejšie sa začínam zamýšľať nad tým čo píšem a ako vykresľujem svoje postavy. Christine, do nej vkladám seba, bohužiaľ je mi tak blízka že niekedy to preháňam a potom to dopadne ako s mojou náladou a týmto pohľadom...

Chlapci z 1D -  práve tí ma trápia. Všimli ste si nadržaného Liama? Nevtipkujúceho Louiího?  Neviem, síce existuje milión faktov z ktorých sú ich povahy a charakteristické črty vykreslené  na internete. Žiadna z nás nevie či takí naozaj sú, preto nie vždy píšem tak, že sa zhodujú moji chlapci 1D, a tí chlapci ktorých milujeme. I am so sorry, ale inak to nejde.. stále šialený Louis a nonstop hladný Niall podľa mňa nie sú len takí, o akých čítame... oh táram, prepáčte... dobrú noc xxxxx J. S.