Amy, who lives next to you? 7.

Ďakujem za úžasné komentáre pri predchádzajúcich častiach, som rada, že som vás pobavila. Táto časť je nudná a odveci, viem, no hádam si aj tak prečítate. ( Kikuš! neštvi ma! neni to ani nudné ani odveci! J.S. :P)

OKOLO TRETEJ POOBEDE

Akurát sedím u riaditeľky v kancelárii. Okrem mňa a tej starej ježibaby je tu len Jennifer. Ona môže za to, že tu som. Keď si pomyslím, že som sa jej chcela ospravedlniť, udobriť sa s ňou, až mi je zle. Od rána sa mi vyhýbala a ignorovala ma, čo mi vyhovovalo. Myslela som, že sa budeme tváriť, že sa nič nestalo. Tak to bolo celý deň, až kým neprišiel obed. Niesla som si akurát jedlo a hľadala som voľný stôl. Jennifer prechádzala okolo mňa s nejakou oranžovou vodou – zrejme džúsom – v rukách. Otočila som sa k nej a otvorila ústa, že sa jej ospravedlním, keď na mňa pozrela so zlomyselným úškrnom. O sekundu neskôr už bol džús na mojom tričku. Najprv na mňa zazrela a potom nahodila vydesený výraz a tak, aby všetci počuli, začala so svojím divadielkom. „Ó, Bože môj! Som taká nešikovná! Prepáč, mrzí ma to.“ Očividne ju to nemrzelo no ona nechcela oklamať mňa. Nie, toto predstavenie bolo určené ľuďom naokolo. Pokračovala ďalej, ako ju to mrzí, že si ma nevšimla a podobné drísty.

Už som toho mala dosť. Pustila som svoj obed a ten sa rozletel po okolitej dlážke. V hlave sa mi zrodila zaujímavá myšlienka. Keď som bola mladšia, chodievala som na karate. Skončila som síce asi pred šiestimi rokmi, ale pri mladšej sestre som tieto svoje znalosti využívala hádam každý deň. Jednu ruku som položila Jennifer na plece, druhú okolo krku, krátky pohyb nohou... Trvalo necelú sekundu a Jennifer ležala na zemi v zvyškoch môjho obeda.  So slovami „Prepáč, nevšimla som si ťa“ som opustila jedáleň a vydala sa do triedy na ďalšiu hodinu. Skôr ako som tam došla ma však zastavil nejaký starší chalan. Najprv čumel na moje tričko (bolo biele a kedže bolo premočené od džúsu, dosť cezeň presvitalo,) potom mi povedal, že ma čaká riaditeľka. Keď som vošla do jej kancelárie, Jennifer práve niečo vysvetľovala riaditeľke a tá mi kývla, nech si sadnem. Tak som si sadla a počúvala. Jennifer poriadne prikrášlene opisovala riaditeľke naše včerajšie stretnutie a prácu na referáte. Po chvíli ma to prestalo baviť, a tak som rozmýšľala, ako to asi dopadlo s Niallom, Harrym a Louisom. Možno sa Louis nejako pomstil, možno sa s nimi nerozpráva... z úvah ma vytrhla Jennifer, ktorá už kričala. „...a potom na mňa vybehla s nožom!“ takže s nožom?! Toto ešte bude zaujímavé, otočila som sa k nim a počúvala som. Po desiatich minútach nezmyselných drístov sa utíšila a spolu s riaditeľkou pozerali na mňa. Asi by som mala niečo povedať. „Ja vám, ak sa nenahneváte, svoju verziu hovoriť nebudem. Načo, aj tak by ste mi neverili. Ale môžem zavolať jednému človeku, ktorý celú tú hádku počul.“ Jennifer vypúlila svoje obrovské, zmachlené oči a riaditeľka prikývla.

Vyšla som von. Aká som bola rada, že mi Niall dal číslo. Včera som nechápala, načo mi ho dával, ale som rada, že som si ho zapísala. Vytočila som a čakala. Zvonilo to a nikto nezdvíhal. Až teraz mi začalo dochádzať, aký veľký problém vlastne mám. Zbila som spolužiačku, údajne som ju aj napadla nožom. Ak jej toto uveria, som v riti. Už som pomaly podľahla zúfalstvu, keď sa z telefónu ozval Niallov veselý hlas: „Haló?“ „Ahoj Niall, to som ja, Amy, máš chvíľku čas? Potrebujem tvoju pomoc!“ „Samozrejme, že mám čas. Stalo sa niečo?“ „Stalo sa to, že s Jennifer sme pokračovali vo včerajšej hádke a teraz sedíme v riaditeľni a ona tvrdí, že som na ňu včera vytiahla nôž a podobné drísty. Nemohol by si prísť a povedať, čo si počul? Skôr, než začne tvrdiť, že som sa ju pokúsila znásilniť alebo neviem čo.“ V telefóne sa ozval rehot. Aspoň, že on sa dobre baví. „Je ti to vtipné? Lebo mne nie! Možno ma vyrazia zo školy a ty sa tu na tom dobre bavíš!“ „Prepáč, samozrejme, že to nie je vtipné. Ako ti pomôžem?“ „Nemohol by si sem prísť a povedať, čo sa včera stalo?“ bola som už zúfalá. „Myslíš, že je to dobrý nápad? Nezačnú všetky baby pišťať a odpadávať?“ Kde do riti berie tú istotu? „Nie si náhodou trochu namyslený?“ „Nemyslím. Už mi odpovieš?“ „Škola už skončila, všetci sú už doma len ja tu musím trčať ako debil.“ „Nerozčuluj sa, dobre? Daj mi radšej adresu“ nadiktovala som mu ju a on mi ešte povedal: „Do pol hodiny sme tam!“ a zložil. Sme? Vŕtalo mi v hlave, koho dotrepe. Len dúfam, že nie Louisa. Ten ešte asi bude na mňa nahnevaný. Vrátila som sa do riaditeľne. „Príde?“ spýtala sa prísne riaditeľka. Prikívla som. „Dobre, buďte tu, keď príde, príveď ho tiež sem. Ja zatiaľ musím niečo vybaviť. Nemám na práci len riešiť vás dve!“ prísne na nás pozrela a odišla.

Sadla som si na gauč, prehodila nohy cez operadlo a vytiahla si slúchatká. Toto som potrebovala! Pomyslela som si, keď začala moja obľúbená pieseň: Prodigy – When u up. Jennifer niečo hovorila. Dala som si hudbu hlasnejšie a pozrela na Jennifer, ktorá len otvárala a zatvárala ústa. Určite stále rozprávala, no bolo mi to úplne jedno. Asi dvadsať minút som tam ležala a počúvala hudbu. Vystriedali sa mi všetky obľúbené kapely, Prodigy, Linkin park, Green day... Toto sú poriadne kapely, nie ako tá Niallova. Keby tak vedel...

Pesnička, ktorá hrala zrazu v polovici skončila a začala hrať úplne iná. Zdá sa mi to alebo ten zvuk vychádza z inokade? Plesla som si po čele. Ja krava, zvoní mi mobi! Zalovila som vo vrecku.  Na displeji svietilo meno Niall.

BTW: toto je tá pieseň, ktorú počúvala Amy. Asi sa vám nebude páčiť, ale ja ju mám rada. Zaujímavá kombinácia s 1D, ale ja to počúvam oboje. http://www.youtube.com/watch?v=JAApNaPrdwA