Amy, who lives next to you? 21.

Konečne ste sa dočkali novej časti od Kristínky :) 

Okolo jedennástej večer ho začali zháňať ostatní chalani. Najskôr ich ignoroval, ale keď mu mobil zazvonil piaty krát, zdvihol ho. Telefonoval krátko, no neuveriteľne sa smial. Keď zložil, spýtavo som sa naňho pozrela. „Mám sa rýchlo vrátiť k chalanom domov,“ vysvetlil mi, „Louis mi volal, vraj si aj so Zaynom u nás a obaja ste poriadne opití!“ rozosmial sa a ja som sa k nemu pridala. Chudák Louis, taký dobrý fór a nevyšiel mu. Keby tak vedel, kde naozaj som, s kým a čo sme robili... to by tak rýchlo nepredýchal. Niall však musel ísť za “mnou“ a Zaynom. Lúčili sme sa neuveriteľne dlho. Vždy ma pobozkal, uistil ma, že ma ľúbi, povedali sme ahoj a odišiel. Po dvoch krokoch sa však otočil a celé sa to zopakovalo. Keď to spravil asi desiaty krát, zabuchla som za ním dvere. „See ya later, my clumsy little bird!“ povedal mi cez zavreté dvere a odišiel. Počkala som ešte päť minút, kým som si bola úplne istá, že je preč. Potom som začala poskakovať po byte ako zmyslov zbavená. Som blázon, ale šťastný blázon. Najšťastnejší na svete!

NA DRUHÝ DEŇ

V škole som pochopila, že takto to ďalej nejde. Opäť som bola totálne vymletá, nič som nevedela. Za poslednú dobu to šlo so mnou dole vodou. Najprv dvojka zo správania, potom som sa na jeden deň len tak uliala a teraz som sa nič neučila. Na známkach mi kedysi záležalo. To moje “kedysi“ trvalo ešte minulý týždeň! Nepotrebovala som síce ke šťastiu samé jednotky, ale chcela som sa dostať na dobrú školu a aj ju vyštudovať. Od dnes sa začneš učiť! Prikázala som si a pred hodinou si zbežne prezrela poznámky. Ako som ich čítala, uvedomila som si, že by som mala na hodinách venovať viac času písaniu poznámok a menej si kresliť. Hneď prvá hodina však bola taká nudná, že som skončila pri kreslení drobných srdiečok na každý voľný kúsoček papiera. Spolusediaci na mňa čudne pozeral, ale mňa to netrápilo. Som chorá, duševne chorá. Diagnóza – zamilovanosť. A s tým nič nespravím a ani nechcem.

 Keď som vošla do triedy na ďalšiu hodinu, zbadal som na tabuli veľkým napísaný dnešný dátum. Veď ja mám zajtra narodeniny! Vzhľadom na nedávne udalosti mi takéto “detaily“ úplne vyfučali z hlavy. Tú som mala plnú Nialla. Čistý blázon! Ale šťastný a zamilovaný! Na nič iné som nemyslela, až kým prišiel obed. Tam sa ku mne nahrnuli ľudia, ktorí si, samozrejme, aj sadli k tomu stolu, čo ja. Nechali voľné len jedno jediné miesto a predbiehali sa v otázkach o Zaynovi, ale aj ostatných chalanov. Najprv som nechápala, čo majú so Zaynom, potom mi došlo, že oni si myslia, že chodím s ním. Občas som jednoducho pozabudla, že nikto nevie pravdu. Kedy sa ju tak asi dozvedia? 

Takmer som ani nepostrehla, keď k nášmu stolu niekto pristúpil. Sara sa musela asi trikrát opýtať, či si môže prisadnúť, kým som ju zaregistrovala. Moji spolusediaci na ňu flochli pohľadom a ignorovali ju, no ona sa nepýtala ich, čakala, čo jej poviem ja. Ja som bola rada, že je tu a že neprestaneme byť kvôli tomu chaosu kamarátky. Prisadla si a zaslúžila si od riťolezov škaredé pohľady. Rozprávali sme sa spolu sčasti po slovensky, sčasti po česky, našou vlastnou rečou,  nikto nám nerozumel a mne tie nechápavé pohľady vyhovovali. Ona samozrejme vedela, čo sa to tu deje, no neriešila to, za čo som jej bola nesmierne vďačná. Rozprávali sme sa o nepodstatných hlúpostiach a ignorovali publikum navôkol. Keď som vstala, vstali všetci a ochotne ma odprevadili až k dverám triedy. Bola som vďačná zvončeku,  ktorý ich vyhnal do svojich tried.

Ako sa blížil koniec poslednej hodiny, prestala som vnímať učiteľku a napäto čakala, kým sa zvonček poslednýkrát ozve. Ak sa chcem vyhnúť tej “milej“ spoločnosti, musím zo školy vypadnúť hneď so  zazvonením. Zazvonilo, a kedže mi nič nebránilo uskutočniť môj plán, vypadla som zo školy v tom okamihu. Pred domom ma však čakalo ďalšie prekvapenie v podobe niekoľkých fotografov a novinárov. Pretlačila som sa pomedzi nich, keď som zbadala chalana, opierajúceho sa o stenu vedľašej budovy. Mračil sa na mňa, doslova ma prebodával pohľadom. Neviem, ako sa volá, viem len, že je to priateľ Jennifer, a že ma nenávidí. Rýchlo som sa od neho odvrátila a vošla do bytu. Sadla som si na posteľ a zbadala, že som poriadne nezavrela dvere. Bola som však taká lenivá, že som to nechala tak. Radšej som sa natiahla za rádiom a zapla ho poriadne nahlas.

Spievala som si alebo pohmkavala, podľa toho, či som poznala text a čas mi rýchlo utekal. Moja maškrtnosť ma však po chvíli vyhnala k chladničke a donútila ma vytiahnúť si čokoládový jogurt. Aj so svojou korysťou som si opäť sadla na posteľ. Hneď som z nej však vstala, pretože mi začala hrať z rádia a rýchla a chytľavá pieseň. Ja pri takých len málokedy obsedím, a tak som teraz, aj s jogurtom v ruke, predvádzala neuveriteľné kreácie, až kým sa mi plná lyžička v ruke neotočila a jej obsah sa neocitol na mojom tričku. „Do riti!“ zanadávala som si od srdca. Za dva dni dve tričká zašpinené! Jogurt som položila nabok a zamierila ku skrini, že si vyberiem nové tričko. Asi v pol ceste som sa zastavila, prtože v rádiu začala hrať nová, ešte chytľavejšia pieseň. Neznáma pre mňa, ale rýchla a dobrá. Kašlala som na tričko, to špinavé som len hodila na posteľ a pokračovala v zaujímavých pohyboch. Keby ma tak niekto videl! Len som improvizovala, robila, čo ma napadlo a pritom si pospevovala časti refrénu, ktoré mi utkveli v pamäti. „Tell me I'm a screwed up mess... tell me you don't want my kiss, that you need... what you're thinking and tell me a lie!“ viac som nepochytila, tak som len tancovala ďalej. Pri komplikovanej a nepremyslenej otočke som skončila tvárou k dverám, ktoré som mala doteraz za chrbtom. Bola obrovská chyba, že som ich nezavrela.

Pozerali sme na seba a nikto nič nevravel. Trvalo to hodnú chvíľu, potom sa ozval Niall: „Nevedel som, že počúvaš našu hudbu.“ Chvíľku mi trvalo, kým som pochopila, čo tým myslel. „Počkaj, toto spievate vy?“ „No nie, tamtie dvere!“ zaškeril sa Zayn. „Ako sa tá pieseň volá?“ to si ešte skontrolujem, či ma neklamú! „Tell me a lie, načo to chceš vedieť?“ „Overím si to. Ale ak ma klamete, tak si ma neprajte!“ zaškerila som sa na nich, stále som tam stála bez trička, oni vo dverách a čumeli na mňa. Niall vyzeral, že by sa v tom okamihu na mňa najradšej vrhol, kľudne aj pred Zaynom.  Pousmiala som sa pri tej predstave a začala sa hrabať vo veciach v taške, hľadajúc kúsok papiera, kam by som si názov piesne zapísala. Načarbala som to na nejaký zdrap a znova sa k ním otočila.  „Prišli ste len na predstavenie alebo chcete aj niečo konkrétne?!“ drzo som sa spýtala. Nespoznávala som samu seba, už dávno som si mala niečo obliecť a ospravedlniť sa za svoje vyvádzanie, namiesto toho som sa tu stále promenádovala v podprsenke a vychutnávala Niallove neustále pohľady. Mala by som prestať provokovať a robiť blbosti, no ja som sa s nimi vykecávala a tešila z jeho očumovania ma. „Vlastne, chcel som sa ťa spýtať, či by si mi nepožičala notebook. Ten môj nefunguje, neviem, čo sa deje. Len do zajtra, sľubujem,“ Niall ma na chvíľu prestal vyzliekať pohľadom a pozrel sa mi psím pohľadom do očí. Zo skrine som mu podala notebook aj s nabíjačkou. „Kedy zajtra prídeš zo školy?“ spýtal sa. „Asi okolo štvrtej, prečo?“ „Keď prídeš domov, príď si poň,“ usmial sa, poslednýkrát ma celú prešiel pohľadom a odišiel. Zayn šiel hneď za ním a ja som ostala strápnená a sama.

V DEŇ AMYNICH NARODENÍN (3. 11)

Stála som v úzkej uličke, všade okolo mňa bol vyše dvoch metrov vysoký múr, ktorý obklučoval túto, aj tak dosť zapadnutú a osamelú ulicu. Jediné svetlo naokolo pochádzalo z pouličnej lampy nad mojou hlavou, no ani zďaleka nestačilo na osvetlenie celej ulice. Na jednom konci som nevidela múr, tak som sa rozhodla ísť tým smerom a nájsť cestu von. Prečo som sem ja hlupaňa išla? Sama, neskoro v noci? Do úplne neznámej časti mesta? Lampa nad mojou hlavou zablikala, ozval sa praskavý zvuk, no svetlo našťastie nezhaslo, len zoslablo. Tma bola všade, videla som ledva na niekoľko krokov pred seba. Musím odtiaľto vypadnúť! Rozbehla som sa k miestu, kde jedine mohol byť východ a vtedy som si uvedomila, že v uličke nie som sama. Opieral sa o stenu niekoľko metrov predo mnou, s drzým úsmevom na perách. Spoznala som ho okamžite, aj keď som ho videla asi len dvakrát. Odlepil sa pomaly od steny a svoj pohľad neodtŕhal z mojej tváre. Spravil malý krôčik smerom ku mne a ja som o krok ustúpila. Znava sa priblížil, znova som ustúpila... opakovalo sa to niekoľkokrát, až kým som za chrbtom pocítila studenú stenu. Približoval sa a ja som nemala kam ustupovať.  Je koniec. Stál meter odo mňa a ja som mu pozrela do tváre. Ak mám umrieť tu a teraz, aspoň sa nebudem tváriť ako strachopud, nech vidí, že sa ho nebojím! Prižmúrenými očami som naňho zazrela a zbadala som slizký úškrn na jeho perách. Nechutne a spokojne sa usmial ešte viac a ja som pochopila, ako veľmi som sa mýlila. On ma nechcel zmlátiť. Nie, jemu išlo o niečo iné. Prešiel si jazykom po hornej pere a už stál niekoľko centimetrov odo mňa. Koniec...

( do piky Kikuš jak si to zas ukončila!!! vrrrrr !!! J.S.)