Amy, who lives next to you? 27.

Píp...píp...píp...píp... nemôže to prestať? Praskne mi hlava! Píp...píp...píp...  Vypnite to! Dajte to preč! Nechcem... píp...píp...píp...píp... No ták, nech to prestane! Ticho! Píp...píp... Neprestávalo to, stále to nechcelo prestať! Zdvihla som teda ruku a natiahla sa vedľa postele, ten budík musím vypnúť, už to nevydržím! No ako som sa naťahovala, pocítila som bolesť v ruke a čosi ma nepustilo ďalej. Položila som ruku teda späť na paplón a pomaly otvorila oči. Z ruky mi trčala hadička a miesto okolo mňa som nikdy nevidela. Nevládala som rozmýšlať, nedokázala sa na nič sústrediť, len nech to pípanie už prestane, lebo sa zbláznim! Píp...píp...píp...píp...píp...píp...píp..píp... Otvorili sa dvere. píp...píp Vošiel nejaký starší chlap. píp... píp... píp... „Ste hore slečna? Vnímate ma?“spýtal sa ma a dobre pritom videl, že som hore a pozerám priamo naňho. Zazrela som naňho a on si to všimol. „Pamätáte si vaše meno? Viete, ako sa voláte?“ To čo sú za idiotské otázky, kto je to a čo odo mňa chce?! „Hermione Granger!“ povedala som mu, keď si on robí zo mňa srandu, môžem aj ja z neho. „Slečna, toto je vážne! Takže ešte raz, ako sa voláte?“ „Luna Lovegood!“ zavrčala som naňho, „dajte mi pokoj s týmito blbými otázkami! Radšej mi povedzte, kde som, čo tu robím, kto ste vy a čo odo mňa vlastne chcete! Dajte radšej preč to hrozné pípanie, lebo mi praskne hlava!“ kričala som naňho, museli to počuť aj na opačnom konci Londýna. „Slečna, ukľudnite sa prosím, inak vám budem musieť pichnúť niečo na upokojenie. A môžete mi už prosím vás povedať vaše meno?“ „Šípková Ruženka!“ nech mi už s tým dá pokoj, dochádzajú mi nápady, „a už mi konečne poviete, kde som, kto ste a čo chcete?!“ „Slečna, najprv mi povedzte vaše meno, potom vám všetko vysvetlím. Ste v nemocnici...“ viac som ho nepočúvala, prečo som v nemocnici? Čo sa stalo? Nechápem, nepamätám si.

A potom som si spomenula. Ulička, prene ako z môjho sna, Jenniiferin priateľ... „Slečna, počúvate ma? Poviete mi už vaše meno?“ spýtal sa ten chlapík, ktorý zrejme celý čas niečo mlel. Doktor. „Shakira,“ povedala som mu znudene a otrávene, dajte preč to pípanie, bolí ma hlava, pomóóóóóóc! „Slečna toto, nie je vtipné, pamätáte si svoje meno alebo nie?“ „Pamätám. Som Katniss Everdeen!“ nech mi dá pokoj. Veď uvidíme, kto z koho, mien mu vymenujem, koľko chce, koľko ho to ešte bude baviť? „Slečna, vaše meno, ale teraz už vážne!“ „Princezná Arabela!“ Zazrel na mňa. Angličania tú rozprávku zrejme nepoznajú. Nevadí. „No dobre, Fiona!“ „Slečna, toto naozaj nie je vtipné! Povedzte mi vaše meno!“ Nie je? Ja sa dobre bavím! „Malá morská víla.“ „Nedávate mi inú možnosť slečna,“ povedal a sledovala som, ako mi do žily pichol inekciu. Cítila som sa zvláštne ospalá. „Takže, vaše meno slečna?“ „Isabella Swan,“ povedala som s mohutným zívnutím a zavrela oči.

Keď som sa prebrala, bola som opäť v tej istej izbe, opäť ten istý doktor, len za oknom už bola tma. Predtým nebola. No pojem o čase som aj tak nemala. „Á, už ste hore! Poviete mi teda vaše meno?“ „Rosalie Cullen!“ zavrčala som naňho, ja sa nevzdám! „ Slečna!“ „Čo odo mňa chcete? Dajte mi pokoj!“ zajačala som, možno pôsobím ako psychopat, ale je mi to jedno! „Vaše meno napríklad!“ „Popoluška!“ Pokrútil nado mnou hlavou. „Takže, slečna Popoluška, priviezli vás sem sanitkou, ležali ste v meste na zemi, nejaký okoloidúci vás zbadal a privolal vám pomoc. Máte zlomenú ruku, niekoľko odrenín a modrín. A teraz mi už povedzte vaše meno a čo sa vám stalo!“ „Volám sa Elena Gilbert a zaútočili na mňa v meste upíri,“ vybalila som naňho, ja sa tak ľahko nevzdám. Vyvalil oči a odišiel. O pol hodinu prišla sestrička, zmerať mi tlak, teplotu, zobrať krv atď. A nezabudla sa ma akoby mimochodom spýtať na meno. Predstavila som sa ako Alžbeta II., keď sa spýtala znovu, princezná Diana. Potom prišiel opäť ten milý doktor, spýtať sa na meno. Poslala som ho kade ľahšie s tým, že má nemá otravovať a ešte som dodala, že sa volám Britney Spears. 

Keď som ďašiemu doktorovi, ktorého poslali zistiť moje meno povedala, že sa volám Krokodíl Dundee, netrvalo dlho a poslali za mnou psychologičku. „Slečna, povedzte, cítite sa dobre?“ spýtala sa milo a svojimi doktorskými očami analyzovala každý môj pohyb. „Veľmi dobre,“ povedala som jej úplne vážne. A kedže som nechcela skončiť v blázinci, prezradila som jej aj svoje meno a všetko, čo chcela vedieť. Len som jej nechcela prezradiť, čo sa mi stalo, tvrdila som, že si nepamätám a myslím, že mi uverila. „Takže, Amy,“ prišiel po odchode psychologičky za mnou opäť ten istý doktor. „Nie som žiadna Amy, som Elvis Presley!“ Prevrátil očami ale nekomentoval. „Prišiel som vám len oznámiť, Amy, že o dva dni vás prepustíme.“ „Nevolám sa Amy! Som Lady Gaga!“ „Slečna! Nezaujíma ma vaše meno, skôr by som chcel vedieť, čo povedať tým novinárom, čo na vás čakajú pred vchodom do nemocnice!“ „Že ma uniesli tri prasiatka a zobrali k siedmim trpaslíkom do perníkovej chalúpky, ale cestou ma červená čiapočka postrelila.“ „Prečo mi toto robíte?“ Prečo? Lebo ma to baví, potrebujem si vybiť zlosť a tento chudák prišiel vhod. „Lebo my škriatkovia môžme robiť, čo sa nám zachce!“ A tak som zas dostala injekciu na upokojenie a ocitla sa v ríši snov. Žiadny škriatkovia, červené čiapočky, len ja a Niall. Áno, toto som potrebovala.

Keď som sa zobudila, bola som sama. Pípanie bolo už len otravné, pomaly som si zvykla. Vonku bola tma, no stále som nemala ani tušenia, aký je dátum či čas. Tak som len tak ležala, pozerala do stropu a spomínala. Na chvíle, ktoré boli nedávno a bola som v nich dokonale šťastná. Všetky boli strávené s Niallom, ako mi len chýbal, on, jeho pery, dotyky... „Slečna Belars, vidím, že ste hore,“ opäť ten otravný doktor. „Nie, nie som hore a nevolám sa tak, ako ste ma oslovili. Som Elizabeth Taylor.“ „Pre mňa za mňa. Dnes už odchádzate. Len to som chcel. Oblečte sa, pobaľte a môte ísť.“ „Ďakujem. Dovidenia.“ Viditeľne sa mu uľavilo, keď odchádzal a vedel, že keď sem príde opäť, už tu nebudem. Tak som sa začala obliekať a zistila, že so sadrou na pravej ruke to také ľahké nebude. Všetko, každučký kúsok tela ma bolel, modriny som mala všade. Aká som rada, že si nič z toho nepamätám. Konečne som sa doobliekala, vzala všetko, čo bolo moje a odchádzala. Zasavila som sa na recepcií, kde stál milý pán doktor, ktorý ma tu stále kontroloval. Spýtala som sa ho na dátum a čas, niečo, čo mi úplne unikalo. Dozvedela som sa, že v nemocnici som ležala dokopy osem dní a čas, ktorý som v tom momente zabudla. „Pozdravujú vás vlk a zajac!“ rozlúčila som sa s ním a vybrala sa domov. Bez rozmýšľania som vzala Niallovu mikinu, pritúlila sa k nej a rozplakala sa. Tak veľmi mi chýba, potrebujem ho...

Postupne som sa naučila existovať so sadrou na ruke a o niekoľko týždňou mi ju dali dole. Doktora som pozdravila od celého mafiánskeho podsvetia a musím povedať, že keď som odtiaľ odchádzala, bol šťastný ako blcha. Ja som potom už len nakúpila vianočné darčeky, pobalila sa a odviezla sa na letisko, tešiac sa domov.