Amy, who lives next to you? 29.

Cesta z Blavy bola dosť zdĺhavá a otravná, kedže Niall nevedel po slovensky, Karin po anglicky a mne sa nechcelo rozprávať s nimi alebo tlmočiť. Tak to skončilo pri hlasnom rádiu, Karin šoférovala, ja som sedela vpredu pri nej, Niall sám vzadu. Vždy, keď sa zozadu natiahol ku mne, nech už chcel urobiť čokoľvek, uštedrila som mu buchnát, čo ho však neodradilo od ďalších, stále neúspešných pokusov. Viem, nevideli sme sa takmer dva mesiace, ale boli sme v pohybujúcom sa aute, neboli sme sami a okrem toho, nemôže si sem len tak priletieť, keď si zmyslí a zavolať mi, že je na letisku a mám poňho prísť. To, že je slávny spevák, ešte neznamená, že si môže robiť, čo chce. Inak bola cesta v pohode, až na to, že som mala mierny strach, kedže Karin častejšie ako na cestu pozerala do spätného zrkadla a na Nialla. Vydýchla som si, až keď sme zastali pred našim domom a šťastne vystúpili. Niall musel ešte objať Karin, ktorá by si neodpustila, keby takúto príležitosť prepásla. Ako ju poznám, ešte dnes večer bude polovica jej (a teda aj  mojich) kamarátov vedieť, kto je u mňa. Radšej sme čo najrýchlejšie vošli do domu, nikde síce nikto nebol, ale pre istotu, keby nás tu niekto videl, spolu, nebolo by to dobré.

Zavrela som za nami dvere a začala s prehliadkou domu. Kuchyňa (pri pohlade na ňu mu zažiarili očká), obývačka, spálňa, kúpelne, sestrina izba, moja izba. Rovno sa v nej zložil, no ja som ho poslala aj s vecami do sestrinej. Po prvé, moja bola naozaj malá a po druhé, chcem v nej mať pokoj. Stále sa naňho hnevám, dobre, možno som rada, že je tu, ale aj tak nemal len tak bez ohlásenia prísť. Krivo na mňa pozrel, no zložil sa, kde som mu kázala. Teda, zaniesol si tam tašku a hneď sa vrátil ku mne. „Chýbala si mi,“ zašepkal a rovno ma pobozkal. Nie, nepobozkám ho, stále sa naňho hnevám, musí pochopiť, že nemôže... presviedčala som samú seba a hoci to nebolo jednoduché, držala som ústa zatvorené, pery pevne spolu, kým po nich kĺzal jazykom a hladal cestu dnu. Nespokojne zamrnčal, vydal zo seba zvláštny zvuk, no pokračoval ďalej kým ja som tam len tak stála a presviedčala samú seba, že to nie je dobrý nápad a nemám s ním spolupracovať. Cítila som jeho napätie, robilo mi dobre, ako chcel viac a nedostal. Opäť prešiel jazykom po mojej dolnej pere a ja som cítila, že to už viac nevydržím. Tentokrát som sa vrhla ja naňho, zaútočila som na jeho pery a on neprotestoval, silnejšie ma objal rukami a pritiahol si ma bližšie. Tak veľmi mi jeho bozky chýbali, on mi chýbal, kým sme sa tak dlho nevideli. Drsne a nedočkavo ma bozkával, obom nám to chýbalo, boli sme veľmi dlho odlúčení. Jeho ruky som cítila na chrbte pod tričkom, chytil ho za spodný okraj a prevliekol mi ho cez hlavu. Keď začal hľadať zapínanie mojej podprsenky, chytlia som mu ruky a stiahla ich dole, na svoje boky, odkiaľ ich on presunul ešte nižšie, na môj zadok. Zasmiala som sa mu do pier a odtiahla sa, čoho následkom bol mierne nechápavý a veľmi nedočkavý pohľad.

Keď sa začal opäť približovať (čo bolo o niekoľko sekúnd), vystrela som pred seba ruku a oprela mu ju o hruď, čím som medzi nami udržala aspoň akú-takú vzdialenosť. „Nič nebude,“ informovala so ho a ten pohľad, čo hodil stál rozhodne zato, „skús to pochopiť, ja sa na teba hnevám, nemôžeš si len tak hocikedy priletieť!“ vysvetlila som mu poslala ho do sestrinej izby, kde bude spať, zatiaľ čo ja som sa zavrela v svojej.

Chýbal mi, a veľmi, ale musím ho nejako potrápiť a potrestať. Jeden deň to ešte vydržím. Prezliekla som sa do pyžama, predsa len už bolo neskoro a ja som bola po náročnom dni unavená. Priložila som ucho na dvere vedľajšej izby, kde bol Niall, no kedže som nič nepočula (a čo som vlastne očakávala?), vošla som dnu, kde sa práve prezliekal a nemal na sebe tričko. Nemohla som si pomôcť, ale pri pohľade naňho som sa musela usmiať. Tiež sa usmial. „To ani klopať nevieš?“ spýtal sa so zdvihnutým obočím a nebezpečným úškrnom na perách. „Ja nemusím, ja som tu doma!“ vyplazila som mu jazyk a podišla k nemu bližšie. Zaželala som mu dobrú noc, jemne ho pobozkala a odišla späť do svojej izby, kde som hneď zaspala.

Keď som sa ráno zobudila, prvé, čo som zbadala bol Niall. Áno, spal pri mne (a v noci aj so mnou), prišiel, ked som už spala a spieval mi do ucha, až kým som sa neprebudila. Ľahký bozk, a dalej to už šlo veľmi rýchlo. Začervenala som sa pri spomienke na detaily a radšej vyliezla z postele a rozmýšlala, čo si obliecť. Prešla som k skrini, no cestou som zbadala Niallove tričko na zemi. A je moje! Zdvihla som ho a navliekla si ho na seba, už nedostane späť. Tá vôňa! K nemu som si obliekla ešte tepláky a čo najtichšie odišla do kuchyne. Uvarila som si horúce kakao a k nemu vzala vianočku. Takéto raňajky mi v Anglicku chýbali! O chvíľku sa došuchtal do kuchyne Niall, veľa toho na sebe nemal a podľa pohľadu, ktorý hodil na mňa a (už) moje tričko som usúdila, že ho hľadal. No a čo, nevrátim mu ho už, zadarmo určite nie. Začala som ho sledovať, ako sa snaží nájsť si v kuchyni niečo na raňajky. Názvy samozrejme na etiketách po slovensky a on netušil, čo je čo. Otváral skrinky rad za radom, hrkal nádobkami, privoniaval... úplne bol mimo. Zasmiala som sa na ňom schuti, až potom som mu ukázala, kde čo nájde. Snažila som sa mu vysvetliť, čo je načo, kedže niektoré potraviny v živote nevidel, hlavne vianočka sa mu zdala veľmi zaujímavá, no keď si na ňu natrel maslo a položil šunku, váľala som sa po zemi. On to však zjedol a tváril sa, že mu to chutí. Len aby si nemusel priznať chybu a uznať, že tentokrát som mala pravdu ja. Ja som sa aspoň dobre zasmiala.

Potom si už nechal poradiť a radšej si k tomu dal nutelu, od ktorej sa, samozrejme, celý zamazal. A hneď na to zamazal aj mňa, a tak sme obidvaja skončili vo svojej izbe a prezliekali sa. Z okna som videla park, do ktorého som si kedysi chodivala zabehať každý deň, aj s mojim Marleym (nesmiem naňho myslieť, nechcem sa tu predsa rozplakať!) a rozhodla som sa, že si to po dlhej dobe zopakujem. Vyzeralo byť teplo, tak som si zo skrine vytiahla trištvrťové legíny, k tomu jasnozelené tielko a obula si pohodlné tenisky. Pre istotu som si na nos nasadila okuliare a na hlavu šiltovku, nemyslím, že by ma tu mohol niekto spoznať, ale budem mať lepší pocit aspoň ako-tak zamaskovaná. Do uší som si strčila slúchatká a išla k dverám, to bude, keď zmizem len tak a Niallovi nič nepoviem! Potešila som sa svojmu nápadu a otvárala vchodové dvere. „Kam si sa to takto potajme vybrala?“ spýtal sa dva metre za mnou a ja som sa poriadne zľakla. Keď som sa spamätala, vysvetlila som mu, že idem behať. Pozrel na mňa trochu pochybovačne, no potom navrhol, že sa ku mne pridá. Rýchlo som sa ho zbavila slovami, že chcem ísť sama a rozmýšlať. Už sa naňho nehnevám, nedokážem to, no nemusí to vedieť, nech sa ešte potrápi. Zvesil plecia a vošiel dnu, ja som sa rozbehla preč a moje výčitky svedomia upokojil len zrýchlený dych a hlasná hudba v ušiach. Keď sa vrátim, už budem dobrá, sľubovala som si, veď on si to zaslúži, chcel ma len prekvapiť...