Amy, who lives next to you? 3o.

Po pol hodine behania som bola uťahaná, spotená a ledva som kládla nohy pred seba. Po vyše trojmesačnej prestávke mi to už nešlo tak ako kedysi. Akýmsi zázrakom som sa došuchtala pred dvere nášho domu a trasúcimi rukami som neviem ako odomkla. Čo najtichšie som prešla až ku kúpelňovým dverám, nechcela som, aby ma videl v takomto stave, trochu som to prehnala, mala som si vybrať kratšiu trasu a hlavne ísť pomalšie. Zavrela som za sebou kúpelňové dvere, veci len zo seba zhodila a až horúca sprcha mi pomaly začala prinavracať stratenú energiu. Už budem dobrá, ospravedlním sa Niallovi, budem mu vďačná, že za mnou prišiel, začnem sa k nemu správať normálne... utrieďovala som si myšlienky a rozmýšlala, čo ďalej. Vyliezla som zo sprchy, mokrá, ale spokojná a rozhodla sa, že okamžite pôjdem za Niallom (áno, tak ako som, s mokrými vlasmi a len v uteráku), ospravedlním sa mu a... no dobre, nemala by so si takéto veci domýšlať. Zamierila som do kuchyne, určite sa bude zdržiavať práve tam. Vošla som dnu a nič. Nechápala som, rozhliadla som sa, no nebol tam. Vošla som teda do obývačky, no bez úspechu. „Niall?!“ nič, žiadna reakcia. Vošla som do sestrinej izby, jeho veci na zemi, no jeho nikde. Zostala len moja izba.

Otvorila som dvere a ostala som stáť s otvorenými ústami. Ani neviem ako, objavil sa za mnou Niall a pobozkal ma zozadu na krk. Znovu som pozrela na svoju posteľ, kde na bielich obliečkach boli lupienky ruží a sviečky, vytvárajúce nápis: I'm so sorry my clumsy little bird. Ak mám byť úprimná, na túto prezývku som už takmer zabudla. „Nie Niall, to ja sa ospravedlňujem tebe, mala som sa tešiť, že si tu a nie sa takto správať, bola som...“ nenechal ma dopovedať, perami ma umlčal a ukázal mi, že mi odpustil. Jemne ma potiahol smerom k posteli, na ktorej sme okamžite skončili. Cítila som, ako sa pod nami prehla a sviečky prekotili. Vyskočila som a zdvihla vankúš, ktorým som začala búchať po rozhárajúcej sa perine. Niall sa na mne dobre rehotal, ale mne nebolo jedno, keď mi tu začne horieť dom. Skôr ako vankúš mi perinu uhasila voda kvapkajúca z mokrých vlasov. Rýchlo som sviečky posfukovala a odložila, tie už Niallovi do ruky nikdy nedám. „Je ti to vtipné?!“ spýtala som sa tváriac sa nahnevane a hodila po ňom prvé, čo som chytila. Až keď to zdvihol, pochopila som, čo som to po ňom vlastne hodila. Niall sa zahľadel na ružovú podprsenku, ktorá na ňom pristála a ja som sa začervenala ako nikdy. Našťastie to neriešil, hodil ju za seba a celú svoju pozornosť venoval mne. Ruky si zaboril do mojich mokrých vlasov a pery priložil na moje. Jazykom okamžite vkĺzol dnu a ja som okamžite zabudla na hlúpe sviečky, ruže a horicu perinu. Odhodil uterák, to jediné, čo som mala na sebe a...

Tri dni po jeho príchode som tu už mala na návšteve kamarátky, ktoré už boli od Karin výborne a kompletne informované. Tvárili sa, že nemajú tušenia, že nie som sama, že ma prišli len tak pozrieť. Usadila som ich v obývačke a Nialla poslala do sestrinej izby, kde sa mal schovať a byť ticho. Presne ako som očakávala, nevnímali ani polovicu z našich rozhovorov, stále len “nenápadne“ pozerali po dome a hľadali Nialla, prípadne nejaký dôkaz o jeho prítomnosti. Každé druhé ich slovo bolo čo, prosím a podobné, očividne nevnímali takmer nič z toho, čo som hovorila. O to dlhšie som plánovala rozprávať sa s nimi a čakať na stretnutie s Niallom. V skutočnosti to boli úplne normálne osoby, ale prítomnosť ich veľkej platonickej lásky v mojom dome ich rozumy akosi odtlačila do úzadia. Už som to dlhšie nevydržala, šla som do kuchyne po niečo na pitie a keď ma už nemohli vidieť, vybehla som na poschodie a povedala Niallovi, že ak chce, nech ide dole. Nebolo mu treba dvakrát hovoriť, predsa len, zavrela som ho v malej izbe a kázala mu byť ticho, bol rád, že som ho konečne pustila.

Vrátila som sa do obývačky aj s nápojmi pre baby a Niall vošiel tesne za mnou. Nevidela som ho, ale vypúlené oči báb predo mnou mi to dokázali. Všetky sa mu predstavili a poniektorých aj tak zlá angličtina bola pri týchto nervoch ešte horšia. Samozrejme sa s ním všetky poobímali a ja som pocítila hnev a chuť poškrtiť ich. Moja žiarlivosť. Konečne skončili podľa mňa nekonečné obímačky a všetci si začali opäť sadať. Katka chytila Nialla za ruku a snažila sa ho akýmsi záhadným jazykom (mala to byť angličtina, len...) presvedčiť, aby si sadol pri nej. Veľmi milo sa jej ospravedlnil (aj keď z toho nerozumela asi ani slovo) a sadol si do kresla. Ja som ponalievala všetkým colu a išla som si sadnúť k babám. Niall ma však chytil za ruku a potiahol tak, že som zostala sedieť na jeho kolenách. Myslím, že presne to mal v pláne. Ruku mi položil okolo pása a pritiahol si ma, aby sme sa mohli krátko pobozkať. S dotykom našich pier sa moja žiarlivosť stratila, on má rád MŇA, a ony ho nezaujímajú. Potom sme sa už len rozprávali, nejaké zaujímavé debaty to neboli, kedže polovica báb nebola schopná okrem Nialla nič vnímať, nehovoriac nič o ich skvelej angličtine. Toto bola rozhodne ich najzaujímavejšia návšteva. Keď večer odišli a ja som za nimi zavrela dvere, rovno som spustila smiech, ktorý som zadržiavala celý deň. A Niall sa ku mne okamžite pridal. Oni sú vážne, vážne normálne, ale prítomnosť svetoznámeho speváka s nimi robí divy.

Keď sme sa dosmiali, rozhodli sme sa (Niall sa rozhodol), že pôjdeme na prechádzku a ja mu poukazujem mesto. Každý kto nás videl, musel sa smiať, ale tak maskovanie bolo nevyhnutné. Na mňa už síce celý svet viac-menej zabudol, ale keby ma videli s Niallom, asi by si rýchlo spomenuli, kto som a príjemné reči by z toho veru neboli. Preto sme obaja mali čiapky (kedže doma sme mali len dve a ja som si tú s Barbie odmietla dať na hlavu, mal ju Niall), k tomu obrovské slnečné okuliare, ktoré sa mu absolutne nehodili a šál do pol tváre. Kedže ja som bývala v Londýne, moja sestra niekde pod Tatrami a rodičia boli v horách na lyžovačke, všetky naše šatníky boli poriadne vyrabované. A my dvaja sme boli zvyknutí na anglické počasie, tam sneh často nevidia. Koho by napadlo trepať si sem čapice a šály? Takže sme sa uspokojili s tým, čo sme našli a ako dvaja klauni vyšli na ulicu. Lenže my sme len ako klauni nevyzerali, my sme sa tak miestami aj správali! Niall poskakoval po ceste, po lavičkách, správal sa úplne ako malé dieťa. Sledovala som ho, smiala sa a nechápala, čo to doňho vošlo.

Potom ma chytil za ruku a už sme sa len normálne prechádzali. Teda normálne ako normálne, smiali sme sa na celú ulicu a ľudia sa za nami otáčali. Nepredpokladám, že nám rozumeli, v našej dedine nie je veľa anglicky hovoriacich ľudí, najmä nie vo veku, v ktorom bola väčšina okoloidúcich. Nič sme si však z ich pohoršených pohľadov nerobili, smiali sme sa, rozprávali a bozkávali ďalej. Tu sme sa mohli spolu na ulici pokojne baviť a robiť, čo sme chceli, tu nás nikto nepoznal. No dobre, tak možno niekto, pomyslela som si pri pohľade na menšie dievčatko s očami prilepenými na Niallovi a otvorenými ústami. Potiahla som ho rýchlo preč a ona nás už nevidela. Ak ho aj spoznala, zrejme neverila, že to je naozaj on. Skončili sme v parku na lavičke pri detskom ihrisku, koho trápi, že bola mokrá a zasnežená. Ja som sedela Niallovi na kolenách, takže som bola suchá, ale Niall musel mať určite mokrý zadok (jeho zadok... hmmmm... DOSŤ!!) vrátila som sa do reality a vnímala Niallove slová radšej zadok. „Kedy vlastne odchádzaš?“ spýtala som sa, aj keď som tým prerušila to, čo hovoril. Trochu som ho nevnímala. „No, o tri dni, prečo?“ „Lebo o dva dni prídu moji rodičia a tí ťa rozhodne nesmú stretnúť, hlavne u nás, rozumieš?!“ Prikývol a na druhý deň sa odsťahoval do hotela. A o dva dni sme už pekne spolu cestovali na letisko. Smer – Londýn. Domov.