Directioner princes 12.

          Zayn 

Keď som sa konečne dostal k poslednej lavičke, ktorú osvetľovala jedna jediná lampa do úst som si strčil malý mentolový cukrík a čakal som. Nechal som svoje topánky prešľapovať z miesta na miesto, až kým som sa neotočil a na mňa hľadel pár očí.
„ Ahoj kráska.“ Pár krát zažmurkala, plachým pohľadom skúmala moje telo, zrejme čakala kým nevytiahnem premrznuté ruky z vreciek. Predomnou stála ryšavá veverička a nakláňala svoj maličký ňufáčik smerom k mojej ruke.
„ Si hladná však? Nemám nič, ale sľubujem, ráno ti kúpim rožok, teraz sa bež skryť aby si nezamrzla.“ Som normálny? Rozprávam sa s veveričkou? Ryšavé stvorenie som opatrne pohladil po hlavičke a opäť som sa postavil. Celý park bol ponorený do striebristého nádychu a odlesku snehu , nikde nik len ja a noc. Až kým som nepočul hlas ozývajúci sa spoza môjho chrbta.
„ Zayn?“ 

          Sarah

Musím sa dostať von, teraz hneď. Odpísala som Denis na správu a z vyrezávanej skrine som vytiahla prešívaný kabát a rifle. Červenú baretku so šalóm som si vzala do ruky a rozhodnutá prejsť cez stráže hlavnej brány palácu som vojenským krkom kráčala až k posledným schodom.
„ Princezná Sarah, idete na prechádzku?“ Automaticky som sa otočila za hlasom mladej ženy stojacej na druhej strane schodiska. Je to vojvodkyňa Middleton? Ó pane bože čo mám robiť? Ó pane bože čo teraz?
„ V-v-vaše veličenstvo mrzí ma to, ospravedlňte ma prosím Vás.“ Začala som hapkať, ale ona už kráčala ku mne a zastavila sa až pár centimetrov predomnou, do pekla čo teraz?
„ Nič sa nedeje Sarah Juliana, len by ma zaujímalo kam sa chystáte o takomto čase slečna.“ Jej vážny tón spôsobil zimomriavky na mojej pokožke. Čo ak ma nepustí? Damn!
„ Chcela by som ísť za priateľ.. za kamarátkou len tu do parku.“ Sklopila som oči, pretože som očakávala pokarhanie.
„ Tak to ma nasleduj.“ No a som v keli, vojvodkyňa kráčala pár metrov predomnou, potichu som kopírovala jej kroky až niekam do zadného krídla palácu. Dokonale vypnutý konský chvost jej podskakoval v rytme chôdze a tmavomodré šaty pridávali na elegancii. Kam ma to ale vedie? Čo ak ma zatvorí do veže? Nepýtala som sa radšej na nič a nemo som ju nasledovala, až kým sa ona sama neotočila pred chodbou kde už nedopadalo svetlo.
„ Predpokladám Sarah, že vieš ako to funguje, nemôžeš prejsť cez hlavný východ, stráže ťa odnesú rovno ku kráľovnej, je to tak aj u Vás však?“ prikývla som a počúvala ju ďalej.
„ Pôjdeš rovno a tretie dvere z prava budú viesť na záhradu, potom popri živom plote až na koniec steny, tam sa nachádza drevená brána s kľúčom, ktorý nájdeš pod piatym črepníkom. Choď a vráť sa tak isto, aby sme nemali probém.“ Kým som si uvedomila čo mi táto osôbka povedala, stála som zarazene až sa mi informácie dostali pod kožu tak, že som chápala. Ona ma práve prepustila von?
„ Ďakujem Vám vaše veličenstvo.“ Nedbalo som jej pobozkala vrch ruky a jemne som sa poklonila. Nepovedala nič, pootvorila dvere a pustila ma na snehom pokrytú záhradu. Tenučká vrstva bielej posýpky mi vŕzgala pod nohami pravidelne ako som kráčala. Tuhšie som si privinula kabát ku krku a pridala som do kroku. Išla som presne tak, ako mi kázala Kate. Odbočka pri tretích dverách na pravej strane, potom som prechádzala cez záhradu. Neboli tu žiadne kvety, všetky kvetiny dávno spali zimným spánkom. Živý plot popri celej stene bol zastrihnutý tak rovno, že ak by som k nemu priložila pravítko, dokonale by zasadlo a nič z zeleného porastu by netrčalo.
„ Jeden čerpník – druhý .... piaty.“ Vytiahla som starý kľúč, na ktorom sa už podpísal čas a jeho koliesko bolo totálne zhrdzavené a jemne som ho strčila do kľúčovej dierky. Zamknuté bolo na dva krát a na tretí sa brána otvorila sama. Bola síce široká no musela som sa zohnúť, inak by som sa udrela do hlavy. A to ja patrím k tým maličkým.


Park v ktorom ma mala Denis čakať bol vzdialený len pár krokov od palácu. Kládla som nohu pred nohu. Opatrne a s citom, pozor na ľad aby som sa nevytrela niekde tam. Čakala som osôbku, ktorú som nadovšetko zbožňovala. Malú guľku v čiernom kabátiku a jazdeckých čižmách. Na hlave by mala klobúčik a jej úsmev by dodával tejto studenej noci toľko tepla a svetla. Nie, omyl stál tam on. Chlapec ktoré som skoro mesiac nevidela. Otočený mne chrbtom, v sivých teplákoch a kabáte, bezpečne ukrytý pred zimou v šále a čiapke. ON. Ten chlapec, ktorý ma prvýkrát pobozkal a zamotal mi hlavu. Priblížila som sa o pár krokov bližšie.
„ Zayn?“ Kontrolná otázka, nehodí sa predsa povedať ahoj, ako sa máš dlho sme sa nevideli. Otočil sa a zrejme ani on nedýchal. Zanechal v snehovej prikrývke odtlačky svojich topánok, priblížil sa a zastavil len pár centimetrov pri mne. Nedýchal, neklipkal mihalnicami len sa mi pozeral do očí. Ten okamih, tá chvíľa keď sa na mňa pozeral a z jeho očí sálalo toľko lásky a pochopenia. Nikdy na to nezabudnem, nikdy. Sľúbila som sama sebe a opatrne som mu ruky založila za krk. Privinul si ma k sebe. Jemná drevistá vôňa sa mi drala do nosa, presne tak ako som si to pamätala. Prstami som prehrabla jeho krátke vlasy vzadu. Mali presne tú istú dĺžku ako naposledy. Odtiahol sa a pozeral sa mi priamo do očí.
„ Chýbala si mi, tak veľmi Sarah. Tak veľmi si mi chýbala, povedz mi ako sa máš?“ Chcel ešte niečo povedať, ale nedovolila som mu to. Pár sekúnd čakal na moju reakciu, ale moje telo a zmysly pri jeho čokoládových očkách zlyhávali. Nespravila som nič, stuhnuté svaly a jeho náznak úsmevu mi nedovolil sa ani nadýchnuť. Jemne sa prisal na moje pery, po pár pokusoch mi prenikol jazykom do úst a vložil do bozku všetko to, čo nám obom chýbalo. Po bozku prišla nevyslovená otázka, tá, ktorú som čakala.
„ Si s ním šťastná Sarah?“ Jeho hlas zlyhal, oči stemneli a ak by som mu ruku nepoložila na líce sklonil by hlavu.
„ Musím byť. Musím Zayn, ak by som nemusela všetko by bolo inak, všetko.. by..ach.“ Po lícach mi stekali slzy, znova.
„ Uteč so mnou, sprav to. Nemusíš byť pod kontrolou tvojho otca, prosím ťa. Bude nám dobre, budeme spolu.“
„ Nemôžem pochop to, nesmiem ublížili by tebe, ublížili by nám obom. Musíte na mňa zabudnúť pán Malik.“ Svoju ruku položil na moju na jeho tvári a prehovoril úplne potichu.
„ Ak ťa nemôžem mať, tak si ťa ukradnem.“ Usmial som sa nad predstavou ako ma Zayn unáša niekam ďaleko, ale v momente ma napadlo, čo by spravil otec. Vyslovila som to nahlas, musí si to uvedomiť aj on.
„ Môj otec by ma našiel, je to kniža a má príliš veľa známostí Zayn. Mňa by zatvoril do veže, nechal by ma samú a navždy by ma nenávidel. Ale to nie je nič oproti tomu, čo by spravil tebe. Utýral by ťa vo väzení, nedajbože by prikázal trest smrti a čo potom? Nechcem žiť s vedomím, že ťa viac neuvidím. Takto aspoň viem, že dýchaš ten istý vzduch ako ja a môžeš byť niekde tam šťastný.“ Nesúhlasil, posadil sa na studenú lavičku a stiahol ma na svoje kolená.
„ Nehovor tak, nestane sa nič také. Tvoj otec to pochopí ja sa s ním porozprávam. Vzdáš sa koruny, budeš šťastná so mnou prosím?“ Prstami som trela jeho zamrznuté líce a pokrútila som hlavou.
„ Odpusť mi to Zayn.. ale nikdy nezabudni na to, že ty si bol prvý.. ty si bol ten koho som milovala, milujem a navždy budem milovať.“ Po tejto vete som sa mu schúlila na hrudi, hlavu som položila na jeho rameno a zatvorila som oči tak pevne, až sa mi znova sníval sen.

Čo sa to deje? Prečo sa nemôžem ani pohnúť? Prečo počujem hlasy a nemôžem im odpovedať? Kto to sedí pri mne a stíska mi ruku? Koho dlaň sa vpíja do mojej a jemný hlas doznieva v mojich ušiach? Miluje ma? Prečo? Sedela som a v aute a zrazu začalo pršať. Si pri mne? Ocko, stretneme sa tam hore? Je to biele svetlo? Tak veľmi veľa otázok a ani jedna nezodpovedaná. Tak veľmi veľa pocitov a ani jeden neopätovaní.
„Pichneme jej infúziu, bude v poriadku nebojte sa. Choďte si domov odpočinúť.“ Pustil ma. Moja dlaň zrazu ostala studená, prázdna. Odchádza zo mňa život? Nie, počkaj nechoď! V momente, keď sa za osobou zatvorili dvere a okolo mňa sa neozýval jeho prijemný hlas a jemné pospevovanie si. Prinútila som sa otvoriť oči.

Z neba sa začali spúšťať snehové vločky. Znova tancujúc k zemy dopadali na prvú vrstvu mrazu a bielej pokrývky a vytvárali nové kopčeky. Zayn ma stále držal v náručí. Postavila som sa, jemne som mu prstom skopírovala líce a dvojdňové strnisko a otočila som sa. Pomaly som kráčala späť k palácu a neotáčala som sa za svojou láskou, dúfajúc, že ho nenapadne ísť za mnou.

Poslúchol ma, nešiel. V izbe som Denis napísala správu Ďakujem, ale nabudúce to prosím nerob! Odoslala som ju, nos som zaborila do jeho sivej mikiny a posledné zvyšky vône jeho dokonalého parfumu som vdychovala až kým som zaspala. 

          Zayn

„ Odpusť mi to Zayn.. ale nikdy nezabudni na to, že ty si bol prvý.. ty si bol ten koho som milovala, milujem a navždy budem milovať.“ Dopovedala a schúlila sa mi na prsiach. Princezná, moja láska. Vdychoval som vôňu jej vlasov každým jedným nádychom som ju miloval viac, každou sekundou som viac prahol po jej bozkoch, po jej dotykoch. Je moja v tejto chvíli, musí byť moja navždy. Spravím to. Poslúchnem. Sarah sa postavila, pohladila ma po líci a so zármutkom v očiach odišla. Jediné čo si pamätám z jej pohľadu bola maličká iskra, iskrička, v ktorej bola nádej na oslobodenie a čakanie na mňa. Na verí v to, že raz bude patriť iba mne. Ja jej verím. Vytiahol som si cigaretu a díval som sa na svoju princeznú ako kráča k Harrymu, ako sa mi vzdiaľuje.


Do hlavného stanu som sa vrátil síce niečo pred druhou hodinou ráno, bez medu a s prázdnym balíčkom od cigariet, ale spokojný a s širokým úsmevom na tvári. Ona ma chce, ona ma ľúbi. Prvá vec, ktorú som spravil bola zbalená taška. Tenisky, čisté prádlo, tričko a pohodlné tepláky. Istota je zabijak, vypil som pohár citrónovej vody a bez akéhokoľvek rozmýšľania o tom, že určite Niall s Denis spia, som vtrhol do ich izby.
„ Niall vstávame, odchádzame o pol hodiny. Nie, odchádzame hneď ako sa osprchujem. Budeš šoférovať.“ Kričal som tak nahlas, že to určite počul až Harry na druhom konci poschodia. Niall si potiahol perinu až k ušiam a rozospatými očami na mňa zazeral. Prvý zobudení člen rodiny – Denis, sa len prehodila na druhý bok a zamrmlala „ ticho chalani.“ Môj budíček nezaberal, chcelo to teda použiť náhradný plán. Po ceste do kuchyne ma ale zastavil Liam.
„ Nemyslíš to s tým bordelom teraz nad ráno vážne však? Zayn choď si ľahnúť. Pokrútil som hlavou a otočil som sa za hlasom zo schodov.
„ Čo sa to deje? Prečo si ma budil?“ Ozval sa rozospatý Niall. Za ním prišiel Harold, Louis ale aj Denis a Eleanor. Všetci na mňa pozerali ako na prízrak.
„ Chcem otočiť Mulligar – Londýn za dva dni a ty mi musíš pomôcť.“ Usmial som sa a on pochopil. Jeho plán, jeho najdokonalejší plán na svete.
„ Nie Zayn...