Amy, who lives next to you? 40.

 Ospravedlňujem sa za technický problém, ktorý nastal :))))) Tu je 40. :) <3

„Zayn, prečo si myslí, že my dvaja spolu niečo máme? Veď je to nezmysel!“ povedala som mu nahlas, aby som si bola istá, že aj Niall, ktorý nenápadne počúva za stenou bude počuť každé jedno slovo. Zayn si len povzdychol. „Lebo žiarli. Má ťa rád,“ „Prestaň! Ak mi tu budeš hovoriť takéto kraviny a klamať mi, môžeš rovno vypadnúť!“ „Ale...“ snažil sa protestovať, no ja som neskončila. „Tam sú dvere!“ teraz som skončila. Samozrejme, že neodišiel, no prestal s tými nezmyslami. „Ja som ho naozaj, naozaj ľúbila. S tebou som nikdy nebola viac ako kamarátka, veď to vieš, ty si s Carrie, ja som bola s ním všetci sme boli šťastní. Ja som žila v svojej hlúpej, naivnej predstave, že ma mal tiež rád. Mala som si skôr uvedomiť, že je to nezmysel. Skôr som sa mala prebudiť z tej rozprávky. Je to moja chyba, ja viem, nemala som si namýšlať, že ma má tiež rád. To bola obrovská chyba. A ja ju už nezopakujem,“ rozprávala som a po tvári mi tiekli slzy, „pozri, Zayn, týmto to skončilo! Je to pre mňa cudzý človek.“ 

****Z pohľadu Nialla****

„...týmto to skončilo. Je to pre mňa cudzý človek.“ Neveril som jej. Ani jedno slovo. Klamala. A on to hral s ňou. Vraj medzi nimi nič nie je! Ľudia, medzi ktorými nič nie je sa nebozkávajú! Na verejnosti! A on ešte mi to chce vysvetliť! Čo mi chce vysvetlovať, nie je to úplne jasné?! Ako mi to ale mohli urobiť? Ľúbil som ju a ona... A Zayn? Vraj kamarát. Sviniar obyčajný! Aj s tou štetkou ma celý čas klamali. Už ho nechcem vidieť. Nikdy. Nechcem už s ním byť v skupine. Dokončíme toto poondiaté CD-čko a ja vypadnem. Nech si hľadajú niekoho iného. Alebo nech zostanú štyria. Mne je to jedno. Nech aj skončia. No a čo?! Nepočul som už nič z ich rozhovoru, nech som akokoľvek napínal uši. Preto som sa na to vykašľal a šiel za mojou pravou láskou. Jedinou, ktorá ma má naozaj rada a nikdy ma neopustí. S ňou sa nikdy nepohádam. A je to práve ona, kto ma v takýchto situáciách, keď som najviac nešťastný podporí, s ktorou sa vždy upokojím. Neviem, čo by som bez nej robil. Chytil som ju do rúk a jemne prešiel po jej strunách. Vydala dokonalý zvuk ako vždy a ja som začal hrať. Žiadna pieseň, ktorú som poznal mi akosi neprichádzala na rozum, tak som len skúšal rôzné melódie, spieval do toho slová, aké ma napadli a bol som príliš zaneprázdnený na to, aby som rozmýšľal. Len ja a moja gytara. Postupne začali tóny akosi nadvezovať, slová dávať dokopy zmysel a ja som si až teraz uvedomil, že som práve takmer vytvoril novú pieseň. Zahrám to chalanom, možno Amy a možno z toho niečo bude. A potom som si až uvedomil, že to nejde. Že ona si to nepríde vypočuť. A že za chalanmi zas nepôjdem ja. Po tom, čo mi urobili, ako to celý čas vedeli a nič mi nepovedali. Bolo príjemné na okamih na to všetko zabudnúť, no o to horšie bolo potom prebudenie do reality. Pomaly som položil gytaru vedľa seba na posteľ a ľahol si tiež. Nechal som slzy stekať mi po tvári a spomínal som na naše spoločné chvíle. Vtedy nám bolo dobre a ona ma ešte ľúbila. Alebo som si to aspoň myslel.

Niekto mi zaklopal na dvere a ja som myslel, že toho dotyčného zabijem. Potom som otvoril a zbadal tam Zayna. Moja chuť vraždiť sa znásobila. Keby som mal v tej chvíli v ruke pištol, prisahám, že strelím. „Čo ešte odo mňa chceš?! Nestačí ti ešte ubližovať mi?!“ zvreskol som naňho ako šialenec a vrazil mu jednu. Chytil sa za nos a nič na to nepovedal, len na mňa ďalej pozeral ako na idiota. Nemohlo to byť silné. Prečo mu neviem ani jednu poriadnu vraziť?!  Stáli sme tam vo dverách a mňa už nebavilo pozerať na jeho odporný zradcovský ksicht. Stál presne vo dverách, akoby vedel, že mu ich chcem zabuchnúť pred nosom. Možno to aj vedel, veď ma dlho poznal. „Čo ešte odo mňa chceš?!“ znova som sa ho spýtal a môj hlas bol každým slovom hlasnejší a zúrivejší. „Vysvetliť ti to,“ povedal a mračil sa na mňa. Ako keby som ja urobil niečo jemu a nie on mne! „A čo ako? Nie som dement, je mi jasné, čo sa asi deje, keď sa spolu bozkávate!“ „Nevieš, čo sa deje, nechaj ma to vysvetliť,“ hovoril stále pokojne, aj keď ja som vrieskal. Jeho pokojný tón ma ešte viac ubíjal. Ako môže byť úplne pokojný v takejto situácií?! „Čo ešte chceš?!“ „Aby som ti to mohol vysvetliť.“ „A čo mi chceš vysvetliť?! Ako ju veľmi miluješ, a že chceš byť s ňou, a že ti je to hrozne lúto, že ste mi to nepovedali?! A že vám mám želať veľa šťastia! Strčte sa! Obaja!“  zakričal som čo najhlasnejšie, nech to počuje aj ona, určite počúva za stenou! „Už ma budeš chvíľu počúvať?“ spýtal sa Zayn maximálne otrávene a stále sa držal za nos. Možno, keby som mu ešte jednu takú vypálil... Raz si predsa ten nos pustí a potom mu ešte jednu vrazím, ale silnejšiu, nech vidí. „Vnímaš ma? Už počúvaš?“ spýtal sa Zayn a mával mi rukou pred tvárou. Teraz alebo nikdy! Moja päsť vyštartovala smerom k jeho nosu a tentokrát priamy zásah. Chytil sa oboma rukami za nos, cúvol niekoľko krokov dozadu, nechápavo a naštvane na mňa pozrel a so zadunením padol na chrbát.  „Už chápeš, že nechcem nič počuť, ty idiot?!“ zakričal som a chcel som zabuchnúť dvere, keď sa susedné dvere otvorili a stála v nich ona.

Pozrela nechápavo na mňa, na Zayna, znova na mňa a vyšla von. „Čo robíš?! Čo ti urobil?!“ zakričala na mňa a zúrivo mi jednu vrazila. Však nech si obraňuje svojho nového chalana! Kým si ona kľakla k nemu a kontrolovala, či žije (dúfam, že som toho debila zabil!), začal som si uvedomovať, že ma bolí nos, a že som dostal poriadnu ranu. Vždy som to jej “karate“ považoval len za blbý fór. Žeby na tom niečo predsa len bolo? Zazrela na mňa, pomohla Zaynovi vstať a odišli do jej bytu. Nechcel som rozmýšlať nad tým, čo tam asi budú robiť a ako to cez naše kvalitné steny bude počuť, radšej som zavrel za sebou dvere a šiel preč. Sadol som si na prvú lavičku pred panelákom a rozmýšlal. Takmer som zabudol, čo sa práve stalo, jediné, čo mi to pripomínalo bola krv, tečúca z môjho nosa. O to väčšie bolo moje prekvapenie a znechutenie, keď zo vchodu vyšiel Zayn. Sám.