Amy, who lives next to you? 41.

****Z Niallovho pohľadu****

Zayn prišiel rovno ku mne, a keby som nemal ruky príliš zaneprázdnené držaním si svojho nosa, vrazil by som mu zas. „Niall počúvaj ma chvíľu!“ povedal mi a zatriasol mnou, načo som ho ja ignoroval, pevnejšie si držiac nos. „Nie je to tak, ako to vyzerá! Medzi nami naozaj nič nie je!“ nič som mu na tie klamstvá nehovoril, len som prižmúril oči a zazrel naňho. „Hrali sme pravdu/odvahu. Harry jej vymyslel takúto úlohu, musela to splniť!“ povedal a odišiel, stále si držiac nos. „HORAN!“ ozval sa zúrivý hlas za mnou a ja som sa otočil, hľadajúc toho, kto kričal. Potom som zbadal Amy, vykláňajúcu sa z okna. „Možno si na mňa naštvaný a nenávidíš ma, ale nemusíš za to mlátiť Zayna!“ zakričala a zabuchla okno skôr, než som mohol vôbec začať rozmýšlať nad tým, že jej niečo zakričím späť. Fajn. Tak oni mi tvrdia, že to bola len hra, že o nič nešlo a ona ma má rada. Veď uvidíme. Vzal som do ruky mobil a vytočil Mary, starú kamarátku, ktorá mi s tým určite pomôže. Veď mi dlhuje láskavosť. 

S Mary sme sa stretli na druhý deň poobede v parku a ja som bol rád, že ju po dlhej dobe vidím. No neboli sme tu kôli nejakému kamarátskemu stretnutiu. Chytil som ju za ruku a kráčali sme smerom k činžiaku, kde bývam, občas sme prehodili pár slov o tom, čo je nové a čo sa zaujímavého stalo. „Si si istý?“ spýtala sa, keď sme prišli k činžiaku a ja som zamieril na lavičku pred vchodom. Namiesto odpovede som si sadol a potiahol si ju na kolená. Prevrátila očami a sadla si na mňa. Sledoval som okolie, vedel som, že asi o tomto čase sa bude Amy vracať domov zo školy. Ako asi zareaguje? Čo povie? S Mary sme sa rozprávali a čakali, ja som sa obzeral po okolí a hľadal Amy. Myslel som si, že sa asi zdržala a nepríde, keď som ju zbadal za neďalekou budovou, ako nás sleduje. Na okamih som zaváhal, uvažujúc, či to predsa len bol dobrý nápad. No potom som sa na to vykašľal a naklonil sa bližšie k Mary. Ona presne vedela, čo má robiť. Pobozkal som ju, ona si ruky položila okolo môjho krku a naklonila sa ku mne. Neprerušoval som náš bozk, no zároveň som stále zostával s hlavou v takej pozícií, aby som mal na Amy výhľad a mohol sledovať jej reakciu. Najprv nás bezvýrazne sledovala, no o niekoľko sekúnd som videl, ako si utiera oči a beží preč. „Vďaka Mary,“ povedal som jej a ona prikývla a odišla. Čo mám teraz robiť? Mám bežať za Amy?

****Amy****

Ako mi to mohol urobiť? Utrela som si otravné slzy tlačiace sa mi do očí a rozbehla sa rýchlo odtiaľ. Nemalo by ma to trápiť. Veď sme sa rozišli. No nemohla som uveriť tomu, že si tak rýchlo za mňa našiel náhradu. A akurát tu? Keď vie, že ich tu uvidím? Zrejme mu to je jedno. Možno aj chcel, aby som ich videla. Naozaj je taký? Nezastaví sa pred ničím? Pchala som do zámky každý kľúč, ktorý som chytila, ruky sa mi triasli, no dvere nakoniec predsa len ustúpili a pustili ma dnu. Stlačila som tlačidlo na výťahu, no už po pár sekundách čakania som sa rozhodla pre schody a vybehla tie poschodia. Po zápase s dverami som sa dostala do svojho bytu a zavrela ich s hlasným tresknutím. Tak on už má inú. Je s ňou, ako sa zdá, šťastný. Načo som sa mu vôbec niekedy plietla do cesty? Zničila som si život. Nenávidí ma celý svet a kvôli čomu? Kvôli ničomu! Kvôli jednej namyslenej hviezdičke, ktorá na mňa zabudla hneď, ako sme sa rozišli. A už je s inou. A ja som si myslela, ako ma má rád. Hlúpa! Naivná! Krava! Krava! Krava! Po chvíľke úplneho zúfalstva, kričania, plaču a trieskania do stien som opäť skúsila rozmýšlať. No moje myšlienky sa vracali k tomu, ako som si zničila život. Keď sme boli spolu, nevadilo mi, že ma celý svet nenávidí. Hlavné bolo, že som bola s ním. Lenže teraz ma nenávidí už aj on. Nie, nie teraz, vždy to tak bolo, len ja som bola slepá. Načo byť ďalej v takomto svete? Kde ma všetci nenávidia?

Pomaly som prešla do kúpeľne a uvidela svoju tvár v zrkadle. Takto v poslednom čase vyzerala stále. Oči červené od plaču, pod nimi čierne kruhy od nedostatku spánku. No ten akosi nikdy neprichádzal, vyháňali ho nočné mory a predstavy jeho. Pomaly som pohľad preniesla zo zrkadla nižšie na krátku poličku. Oči mi padli na rúžovú žiletku a akosi nesmelo som ju chytila do ruky, obzerajúc si ju z každej strany. Bola nová. A určite ostrá. Bude to bolieť? Sama seba som sa so strachom pýtala. No uvedomila som si, že väčšia bolesť ako tá, pred ktorou chcem utiecť to nebude. Pomaly sa približovala k môjmu zápästiu, stále bližšie a bližšie, až som cítila chladný dotyk kovu na pokožke. Na sekundu som zaváhala, no prešla som si ňou po ruke, sledujúc hladký kov zanechávajúci červenú stopu na mojom zápästí. Usmiala som sa na červenú tekutinu a sledovala kvapky, odrátavajúce koniec tohto trápenia. Pomaly sa mi kĺzali do dlane, zanechávajúc červené stopy. Odtiaľ kvapkali na moje topánky a na zem a ja som ich cestu sledovala, neschopná odvrátiť pohľad. Keď sa ten chudák spamätá, ja tu už nebudem. A nič po mne nezostane. Nič po mne nezostane. Nič nezostane. Nezostane. Nezostane. Nezostane. Posledná veta sa mi ozývala v hlave. Chcem, aby po mne nič nezostalo? Aby nevedeli, prečo som to uroblia?

Dotkla som sa prstom červenej tekutiny na zápästí a so záujmom ju sledovala. Priložila som ho k zrkadlu a sledovala červenú čiaru, ktorú tam môj prst nechal. Opäť som sa dotkla tekutiny na zápästí a prst priložila k zrkadlu, snažiac sa o oblúčik. Po ňom krúžok, čiara dole, jemne doprava a hore. Opäť som prstom prešla po svojom zápästí sledujúc horúce červené kvapky. Slučka, oblúčik doprava, pripomínala som si a prstom prechádzala po zrkadle. Oblúčik, oblúčik, ešte jeden. Opäť horúca tekutina z mojej dlane. Dva kopčeky, jedna zvislá čiara. Slučka a oblúčik. Ruky sa m triasli, nevedela som, prečo to robím, no niečo mi našepkalo, že má opäť prstom prejsť po záhadnej červenej tekutine na mojej ruke a na zrkadle urobiť prstom dve slučky. Zachvela sa mi ruky a pri druhej som ju už neudržala. Prsty sa mi triasli.

 Zrazu som ležala na zemi. Sledovala som niečo čierne približujúce sa ku mne. Tma. Poď si po mňa, naznačila som jej ústami, z ktorých nevyšiel jediný hlások. Usmiala som sa na ňu popukanými perami, na ktorý svietili červené kvapôčky. Také, ako boli všade. Čo je to za zvláštnu farbu? Poď sem, vezmi si ma. Spolu odtiaľto utečieme. Ako priateľka ma uchopila do svojich rúk. Bola všade, no nemala som z nej strach. Napĺňala ma uspokojujúca predstava, že nech ma vezme kamkoľvek, horšie ako tu to nebude. Zavrela som oči, aby nás nič nerušilo a so svojou novou a jedinou priateľkou som tam mohla byť osamote. V jej spoločnosti som zaspala. Na dlážke, v červenej mláke pod zrkadlom, kde mojou vlastnou krvou svietil nápis I love you Niall.