Only the beginning

Už to vedia všetci.. 

už to vedia všetky dôležité osoby v mojom živote. Som klamár, ktorý klamal a sebecky si kryl chrbát.  Neospravedlňuje ma nič, ja viem.  Všetkým ktorým som ublížila - prepáčte mi to, som sebec ktorý myslí na svoje potreby. Možno som niekomu ublížila naschvál, niekedy som vážne chcela aby trpeli ale nie vždy to tak bolo.  Väčšinou poviem svoj názor na vec priamo, vyjadrím sa hneď k veci, nesklopím oči a nestiahnem chvost.  Moje spontánne reakcie na situácie nedokážem skrývať, pretože to nejde. Samozrejme priznávam sa som herečka, ktorá falošným úsmevom presvedčí aj mŕtvolu, že je živá  ale myslím si, že toto nie je na škodu (niekedy). 

Jedna nemenovaná mi raz povedala  " Sprav z malej veci veľkú!"  A tak sa tým riadim ..

Barby, Niki, Dianč, Monč, Lucka vážne ma to mrzí... viem, že som Vám ublížila, viem, že som sklamala a svojím chovaním spôsobujem bolesť, ktorá verte mi..bolí aj mňa. Teraz keď to už viete všetky a mne zo srdca odpadol jeden obrovitánsky balvan, môžem fungovať a žiť po boku Vás všetkých. Možno nie tak úplne. Pretože je tu hotel, je tu škola, vzdialenosť ktorá mi neumožňuje sa stretávať s vami a je tu hlavne moja hlúpa hlava ktorá si zmyslela.. odchod odtiaľto. Prosím chápte ma, rešpektuje moje rozhodnutie a strážte ma aj naďalej lebo sama som stratená a neviem čo ďalej. 

Blog, ktorý má 8 a niečo mesiacov  mi dal veľa. Spravila som si denník, vy ste ho komentovali a ja som písala.  Stratila som tým knihu a časť života na ktorú nikdy nezabudnem.  Nikdy nezabudnem na myšlienky  Toma, Doda a N&J. Oni sú moja súčasť, oni sú kúsok mňa a jej. Tej malej, namyslenej, od ktorej som čítala list a bolelo ma to. Bolela ma vlastná hlúposť, sebeckosť a to, že som ublížila. Ja ťa ľúbim a nikdy nezabudnem na to čo sme prežili. Na také veci sa nezabúda, takýto priatelia ostávajú do konca života. 

Teraz sa bohužiaľ alebo konečne musím postaviť na vlastné nohy a začať žiť. Hoci tam, hoci ďaleko, ale viem, že mi bude dobre, viem, že tam ma čakajú ľudia a ciele, ktoré dokážem, ktorým zmením svet a ktoré potrebujú mňa tak ako ja ich. Veľkomesto ma neprivíta milo, nebude tam mamka a sestra ktorá miesto mňa spraví povinnosti. Ale budú tam oni. Budú mi pomáhať, pretože sú mi ako sestry a ja sa im budem s mojou zaťatosťou a sebeckosťou snažiť pomôcť tiež. 

Myslím, že stačilo.. toto počasie.. toto obdobie a tento rok zmenil veľa.. aj mňa.

Ak to dokážeme, ak budeme stáť  pred tmavou budovou bez okien  a na papieroch budú naše mená  vtedy poviem " Podarilo sa to!" Budem sa môcť usmiať, budem si môcť vyložiť nohy na drevený stôl a spokojne piť kávu.  Rodina a priatelia ma prídu pozrieť, zdržia sa na pár dní a ja im ukážem môj nový domov. MôJ NOVÝ DOMOV ! Tam.. -> kde ukazuje šípka. 

Blogový čitatelia sa to asi nedozvedia, pretože  nebudem môcť blogovať navždy... ale verte mi.. tí, ktorí v mojom živote sú a chcú tam ostať to vedieť budú. 

- Ajč -