Fight off your demons 20.

Už som chcela ísť spať no ked som pozrela na Jajin blog a videla 15 komentárov, onemela som. 

Ďakujem! Tu máte novú časť a užite si ju. Ešte raz ďakujem z celého srdca! Anonymka

Ibsaella

Bola noc a videla som že Liam má zhasnuté svetlo. Slzy mi stále padali z očí a ja som ich nekontrolovateľne utierala. Veci som mala už dávno pobalené, bolelo ma to.

On ma podviedol a ja ho ľúbim. Ano ľúbim a už to neostanem ani sekundu. Nechcela som ho vidieť, cítiť ani sa s ním baviť. Na chvíľku som sa zamyslela a uvažovala nad tým. Ved on so mnou nikdy v podstate nebol, takže ma podviesť nemohol a... Nie... Nemožem tu ostať, nezvládnem to.

V šuflíku som mala dve kreditné karty. Jedna bola moja a druhá od Liama. Mala som tam mať zopár tisícok, tak ako sľúbil. Každý mesiac jedna tisícka. Ma mojej bolo možno desať tisíc. Je to dosť na únik.

Vzala som si ich, potom pas a obula som si conversy. Inú možnosť nemám, žiadne vysoké topánky si nevezmem.

Mala som plán, no sama by som neprešla cez pozemok. Je tam strážnik, ktorý ma spozná.

Prešla som dolu a vzala so sebou aj moj kufor. Kľúče od auta som mala ja.

„prepáč za auto debil.“ Povedala som potichu, ked som išla do garáže. Nemožem ísť rýchlo, lebo by sa zobudil na zvuk motora. Z vešiaka som si vzala jeho sako a slamený klobúk ktorý nosila Maria do záhrady. Dala som si to na seba vlasy dom si ukryla do klobúka. Nebude ma poznať.

Prechádzala som okolo strážnika, ktorý sa hned postavil a usmial sa. Myslel si, že som Liam.

Dvihla som ruku na pozdrav a čakala kým otvorí bránu. Vystúpila som z nej a rýchlo som sa rozbehla ulicami. Za cesty si vyzliekla jeho sako a aj s klobúkom som ich vyhodila von oknom. Hladila som panameru prstami a užívala si pocit byť v nej posledný krát.

Plač som zadržať nemohla. Opúšťam chlapa, ktorý sa mi dostal do hlavy a pod kožu. Zakázala som si na neho myslieť a hned som zahla na letisko. Moja hrdosť mi nedovolí sa tam vrátiť a ani zastaviť. Ostať tu, alebo čokoľvek iné.

Auto som odparkovala a kľúče nechala z zapaľovaní. Je mi to jedno či mu ho niekto ukradne a je mi jedno že Liam asi zabije toho strážnika.

Vstúpila som do letiskovej haly a prehľadávala som ju očami. Nasadnem na prvé lietadlo ktoré bude voľné.

Zaspávala som, od toho plaču a smútku som bola taká unavená. Nedokázala som prestať myslieť na Caroline, bude zúriť a zabije ma. Je mi to pre nu ľúto.

Zavrela som oči a pred nimi bol Liam. Zvyknem si nato že s ním nebudem. Nechcem od neho nič. Chcela som aby bolesť prešla a aby som sa cítila znova dobre. No pripadalo mi že sa to dá len s ním.

Vysrala som sa na všetko a nechala lietalo aby na unášalo do neznámej zeme. Do Španielska.

Liam – prvý deň

„Pán Payne, našli sme vaše auto.“ Hovoril strážnik do telefónu.

„Kde?“

„Letisko LaGuardia 23rd avenue.“

„5 minút.“ Povedal som len a zložil telefon.

„Takže ty si si debil myslel že som to ja, rozumiem tomu dobre?!“ Pýtal som sa sbs-kára, ktorý nechal Bellu utiecť.

„No pane, viete ona mala vaše oblečenie a bola vo vašom aute. Nemal som šancu ju poznať, bola noc a...“

„Vyzerám tak že ma to kurva zaujíma že ty si debil? Máš padáka a vypadni.“ Povedal som mu a vyšiel z pracovne.

„V aute sa nenachádzala žiadna osoba, dokonca boli v aute kľúče. Máte veľké štastie že vám ho nikto neukradol.“ Štastie? Kto by sa pokúsil? Pýtal som sa sám seba.

„Dobre, hľadám osobu. Utiekla.“ Strážnik prikývol.

„Volá sa Bella, Isabella Casio, tu máte o nej všetko. Niečo chýba, ale to je v poriadku. Tu je číslo jej karty.“

„Chcete jej zablokovať účet?“ Pýtal sa ma.

„Nie! Práveže nie, ked s nou bude platiť hned mi dajte vedieť. Vlastne viem že to môžete prepojiť na môj notebook. Tak to urobte aby som si to kontroloval sám.“

„Ale to nemôžem Pán Payne. To môžu len zamestnanci a to vy nie ste.“ Chcel sa brániť, podvihol som obočie. Toto určite nemyslí vážne.

„Myslím že teraz sa so mnou hádať nechcete. Verte mi, žeby ste stratil svoju prácu a ja by som si aj tak urobil po svojom. Takže hned ked prídem domov, chcem to mať v počítači.“

Hovoril som rýchlo, nemal som čas sa s ním baviť v rukavičkách.

„Dobre Pane.“ Zatváril sa zmätene.

Odkráčal som k autu. Stálo tam bez stopy po nej. Prečo si to urobila maličká? Práve teraz? Ked viem že ťa mám rád? Rukou som prešiel po volante, páčilo sa mi to. Ona ho držala naposledy.

„Abby, všetko je prepojené na teba. Všetkým povedz že nemám čas. Úplne všetkým.“ Hovoril som už podnapitý.

„Ste v poriadku pane?“

„Nepýtaj sa a rob čo vravím.“ Zložil som.

Dopíjal som už šiesty pohár whisky a očami som pozeral na monitor môjho počítača. Čakal som ked si niečo kúpi mojou kreditnou kartou a mne tu zasvieti malá červená bodka.

Točilo sa mi v hlave. Sedel som v mojom kresle už na mol a pozeral na jej izbu. Rozsvietil som tam svetlo. Myslel som si, že tam príde a chcel som ju vidieť. Potom som sa postavil a išiel tam. Porozsvecoval som svetlá v celom dome. Zadalo sa mi to správne. Ked príde uvidím ju a ona bude vedieť že je vítaná.

Znova som sa posadil do kresla a dolial si do pohára pred sebou.

Druhý deň

Zobudil som sa na sedačke. V obleku, topánkach a rozbitou fľašou whisky na zemi.

„Kurva.“ Zanadával som a hned som sa postavil. To spôsobilo môj pád na zem. Nemotorne som sa postavil a prešiel k počítaču. Nikde nič. Moja bodka tam nebola. Na monitore svietilo – Stav hľadania : 0

Bezvládne som si sadol na stoličku a počul buchot zdola. Bol to Zayn. Počul som jeho hlas ako kričí moje meno, neodpovedal som. Napísal som mu krátky e-mail, že teraz nemôžem a čo sa stalo s Bellou.

Pred tým ako som si nalial hnedú tekutinu do pohára som si zapálil cigaretu. Mal som všetko pekne uložené v skrinke. Bolo tam veľmi veľ fliaš, takže sa nikde nemusím ponáhľať.

Tretí deň

Ešte stále opitý zo dňa pred tým som pozeral do monitoru. Chcel som si ísť ľahnúť no bál som sa žeby mi niečo ušlo. Žeby sa mi objavila bodka a ja by som spal. Musím to vydrať. Podporoval som sa, no aj tak som zaspal na stoličke.

Poobede som počul Máriu ako kriči zdola. Vedela že som doma, no neotváral som. Počítač mi ukazoval že mám 16 nových e-mailov. No bolo mi to skurvene jedno. Len som ich prešiel očami. Bol tam len Zayn, Abby, matka a zopár pracovných. To tu kurva nikto nechápe že teraz nemám čas na prácu?

Šiesty deň

Napadlo ma napísať Zaynovi, či Caroline nevie kde je. Opísal mi ihned.

Prepáč kamarát, ale Car chce vedieť čo a kde je tak isto ako ty. Nevieme nič. Keby sa niečo zmenilo, hned o tom budeš vedieť. Drž sa a nevzdávaj to. Odpísal.

Pozeral som na špičky svojich bosých nôh.

Bol som si prezliecť tričko a trenírky. Rýchlo, tak aby som náhodou niečo nezmeškal.

Desiaty deň

Stav hľadania : 0

Rukami som si prešiel po tvári. Bol som úplne neoholený, vyzeral som ako bezdomovec. Nemal som náladu ísť preč z tej izby. Využil som chvíľky ked som nebol priveľmi opitý a prázdne fľaše od alkoholu som dával do kuchyne. Vdaka bohu že Maria tu má tak veľa jedla. Síce som toho veľa nezjedol, ale niečo som musel. Cítil som že som stratil na váhe a ani som sa nemusel pozrieť do zrkadla aby som vedel že vyzerám hrozne. Presne tak som sa aj cítil. V beznádeji som ešte nikdy nežil. Veril som že sa mi moja Bella objaví, ale stále nič. Už som prestával veriť v zázrak. No nevedel som si predstaviť život bez nej. Nie, ja som si to ani len predstavovať nechcel.

Trinásty deň

Maria už znova klopala na dvere. Napísal som Abby e-mail.

Zvolaj Marii, že teraz nechcem vidieť nikoho. Nech tu nechodí, že som ok.

Zobudil som sa nato že mi treba ísť na vécko. Pri takom množstve alkohole sa načudujem. Vstal som, zakopol o prázdnu fľašku, zanadával a prešiel na záchod.

Potom skontroloval počítač. Nič.

Pozoroval som jej spálnu. Bola noc. V tom dome svieti svetlo už trinásť dní, ale stále nevidím žiaden pohyb. Naschvál som prikázal aby ma nikto nechodil strážiť. Keby chcela prísť, nech sa nebojí že ju tu niekto chytí.

Stál som pri okne, pri kresle z ktorého som ju sledoval. Pozeral som na hviezdy. Všade bolo ticho, bol som sám ako palec. Nikdy som nebol taký sám ako teraz vlastne som sám celý život, no tento pocit som nemal nikdy. Ako keby mi niekto vytrhol pľúca. Nevedel som čo s nou je, či žije. Striaslo ma.

Tie hviezdy ma nejako upokojovali. Vedel som že nech je kdekoľvek alebo s kýmkoľvek tiež tam sú hviezdy. Či už teraz v tejto minúte, alebo za pár hodín. Budú tam. Odrazu jedna spadla, mihla sa mi pred očami. Dnes som nebol až taký opitý žeby sa mi to len zdalo.

„Bella ked ma počuješ, tak sa mi vráť. Prosím. Nič viac už nechcem. Len sa vráť.“ Jedna malá slza sa mi predrala cez oko. Stiekla po líci až k strnisku. Tam zastala. Od mala som neplakal. Nemal som silu ju zotrieť, len som sa zvalil do kresla a dnes asi prvý krát po trinástich dňoch zaspal pokojnejšie.

Dvadsiaty deň

Dnes som si objednal jedlo z donášky. Základné potraviny a k tomu pár fliaš burbonu kedže whisky mi už prestala chutiť. Zvykol som si nato byť stále mimo. A tak nejako sa mi to páčilo. Ked som cítil v krvi alkohol, nebolelo to až tak veľmi.

Teraz ked som našiel niekoho koho by som mohol mať vážne rád, tak ju stratím.

Očami som automaticky prešiel po monitore Stav hľadania : 0 ... čo som čakal?

Snažil som sa vyhýbať alkoholu, až do večera. Dal som si sprchu a oholil som sa. Cítil som sa stále rovnako. Ako žobrák, debil a idiot.

Sedel som na počítačom a dopíjal posledný flašku whisky. Krútil som hlavou a stále som nechcel uveriť čo sa stalo. To ju už nikdy neuvidím?

Dvadsiaty tretí deň

 Fľaše som dal do veľkého vreca a nechal ich na chodbe.

Kreslo som si posunul bližšie k oknu. Zdalo sa mi že sa mi dom vzďaľuje.

Moje telo nevládalo aj ked som sa najedol, schudol som veľmi. Svaly som už nemal také plné a už som nemal maličké bruško od nezdravej stravy.

Už dávno som nepil z pohára. Alkohol som lial do hrdla rovno z fľaše. Burbon aspoň chutil inak. Lepšie.

Sa mi že mám dosť a že už piť nechcem. Potom ma to prešlo. Nemám čo stratiť. Alebo áno? Zasmial som sa. Čo by mi nato povedala moja Isabella? Hned som sa prestal smiať. Ale on tu nie je ty idiot vyjebaný! To ty si ju odohnal! Je to tvoja vina!

Kľačal som nad záchodom a utieral si ústa uterákom. Od alkoholu som nezvracal od 15 rokov.

Znova som sa presunul ku kreslu a sadol si do neho. Pozeral som len na jej spálňu.

„Bella prosím. Načo potom padla tá hviezda? Len preto aby mi dávala zbytočné nádeje? Kurva nenávidím tento život.“

Pozrel som sa na monitor Stav hľadania : 0

Zdvihol som fľašu zo zeme a odpil som si. Natiahlo ma, tak som chvíľku počkal a pokračoval dalej.

Dvadsiaty siedmy deň

Bola noc. Vonku zima ako na severnom pole. Klepalo ma od zimy, ihned ked som otvoril okno tak som ho aj zavrel.

Od rána som len sedel a nerozmýšľal.

Otvoril som celkom novú fľašku a pohár nechal pohárom. Pil som z nej, alkohol sa ľahko šmýkal dolu hrdlom. Zapálil som si najdrahší dútnik aký som mal. Celé hodiny som sedel na počítačom a len sledoval monitor, díval som sa kde by mohla byť, očami som prechádzal po celom new yorku. Som si čo asi robí. Kde je a či jej chýbam. Potom som si to zväčšil na celú zemeguľu.

Stav hľadania : 0

Nasucho som preglgol, presadol som si na kreslo pri okne a fľašku položil na rám operadla. Žiadnu postavu som v oknách nevidel, znova som tu sám.

Ale môj pohľad zablúdil na jej balkon.

Ked tam teraz pôjdem, budem mať dobrý výhľad a aspoň môžem spomínať ako som tu nanu kričal. Usmial som sa a nereagoval som nato čo môj prepitý mozog vymyslel.

Tackavo som sa presunul k jej domu. Pár krát som zakopol o vlastné nohy alebo o nábytok v dome. Prešiel som hore až k balkonu a otvoril ho. Zima ma štípala na lícach, mal som len tričko a boxerky. Jedine topánky som si stihol nazuť. Mal som v pláne postaviť sa na múrik, alebo si tam sadnúť. No oprel som sa o neho stehnami, bol celý ľadový a zamrznutý. Rukami som sa zaprel a nadskočil hore. Vyliezol som na neho, motalo sa mi v hlave a mal som málo síl, no nevzdával som sa. Nejako som sa postavil a stál som tam. Pozeral som na príjazdovú cestu, hľadal som ju očami po pozemku. Obzeral som sa či ju nenájdem, ale nič.

Rozmýšľal som čo teraz. Príde ešte niekedy? Uvidím ju? Viera zo mna vyprchávala po štipke každú minútu.

„Kurva! Do riti!“ Skríkol som. Zabudol som sa na moju bodku. Kurva, načo som tu...

Pravá noha sami na ľade pošmykla, ked som sa chcel otočiť. Padal som na stranu, chcel som sa niečoho chytiť, ale nič tam nebolo. Hlavou som tresol o kraj múrika a zosunul som sa na balkon. Ladový beton ma chladil. Po chvíľke sa mi zdalo, že je to príjemné. Tak som len ležal. Nie, ja som čakal. Na hlave som cítil teplo, asi mi tiekla krv. Chcel som sa postaviť, ale moje telo nespolupracovalo. Ako som tu dlho? Necítil som si nohy, ani ruky. Mal som si dať nohavice, pomyslel som si a zavrel som oči. Chcelo sa mi spať, konečne spať.

„Liam.“ Počul krik, ale nevládal som otvoriť oči. Žena ešte niečo kričala, ale nepočul som čo. Hlas sa približoval, ale ja som sa vzďaľoval. Dúfam že ešte aspoň raz otvorím oči a uvidím ju. Prosím Bože. Mozog mi prestal pracovať a ja som sa nevládal držať pri zmysloch.

„Bella.“ Vydýchol som. Cítil som ju, ako vedľa mna leží. Ako ma jemne hladí po ruke.