Fight off your demons 24.

Meškám, ale zabudla som sa. Dakujem Vám za všetky komentáre ! Milujem ich, ale vás viac ! :) Anonymka.

Liam

Nemohol som sa dočkať a dúfal som, že to nebude nič vážne. Aj ked som cítil že to bude zlé.

„Mala som devätnásť. Oklamala som mamu.“ Usmiala sa. „Povedala som jej, že ideme ku kamarátke. S Caroline. No išli sme do nočného clubu a potom na párty. Bola veľká, všade alkohol a ľudia. Všetci sa so mnou bavili. Nepila som, nemala som chuť. Dala som si len pivo a bavila som sa. Potom prišla noc a 
Caroline sa niekam vyparila. Nehľadala som ju, sedela som na gauči. Pozorovala som ľudí a smiala sa na opilcoch, ktorý robili hlúposti.“ Povzdychala si.

„Prisadol si ku mne chlapec. Bol milý. Bavili sme sa o hlúpostiach. Potom mi doniesol drink. Pila som ho, bol dobrý. Vypila som toho dosť a on ma stále nútil piť dalej. Vnímala som ale všetko, len nohy a ruky som nemohla dobre ovládať. Videla som Car, cez hluk sa ma ústami opýtala, či je to v pohode. S úsmevom som prikývla a znova sa venovala jemu. Vzal ma za ruku a niekam viedol. Všímala som si dom, míňali sme desiatky ľudí až sme vošli do garáže. Bol tam gauč, na ktorý ma posadil.“

Isabella

 „... Bol tam gauč, na ktorý ma posadil.“  Zhlboka som sa nadýchla, uvažovala som že sa vyparí a nedopoviem mu to, ale musela som. Teraz, ked som začala už nemôžem prestať.

Liamove oči ma sledovali a každým slovom sa zužovali. Mal ich čoraz tmavšie. Ruky zopnuté v päste, bol nehnevaný vedel čo príde.

„Potom ma tam položil a začal bozkávať. Najprv som to nechala tak, ale potom začal hladkať po zadku. Povedala som mu aby prestal. No nevládala som ho od seba odtlačiť. Nadrogoval ma. Kričala som najhlasnejšie ako som vedela ale nikto neprišiel. Mala som šaty. Potrhal mi pančušky , vyhrnul mi ich a stiahol mi nohavičky.“ Videla som ako sa Liamovi napla sánka a vyskočili mi šlachy na rukách. Narovnal sa a počúval dalej.

„Chcela som ho kopnúť, ale nemohla som. Priľahol ma. Cítila som ako sa mi vracia sila, mala som náhrdelník s kľúčom. Vzala som ho do dlane a zarezala mu celou silou do ruky. Skríkol som bolesti. Tiekla mu krv, cítila som ju na ruke. Vylepil mi facku, aby som bola ticho. No ja som kričala dalej, aj ked mi už zlyhával hlas. Potom mi dal ďalšiu a ďalšiu. Bil ma dovtedy, dokým som nebola ticho.“ Liamovi sa zúžili zreničky v očiach a zaťal päste silnejšie.

„šaty mi vyhrnul ešte vyššie a dal si dolu nohavice. Veľmi som plakala a prosila ho, aby to nerobil. No on sa smial. Ked ma znásilňoval, vysmieval sa mi do tváre. Každou minútou som cítila že sa mi vracia fyzická sila, ale moja psychika... Bola úplne preč. Bil ma po tvári a po stehnách, celé telo ma od toho štípalo, už som to nemohla dalej vydržať. Metala som sa na všetky strany, ale on neprestával. Volal pritom celý čas moje meno. Isabella. Isabella. Isabella. Dookola, stále.“

Liam

Celé telo som mal napnuté a ruky ma pálil ako som ich spínal. Predstavil som si ju, ako sa bránila ale nemohla. Bol silnejší a ona bola nadrogovaná. Nasucho som preglgol.

„Nechcela som už počuť to meno. Už nikdy. Potom sa urobil a prestal. So smiechom odišiel preč. Chvíľku som tam ležala. Potom si vzala kabelku a utekala cez garáž preč. Pršalo. Chodila som po meste, daleko od toho domu a počula som len môj mobil, ako mi stále zvoní. Bola to Beyonceé, melodia na Car. Nechcela som nikoho vidieť ani počuť. Chcela som sa niekam zašiť a umrieť. Kľúče od domu mi štrngali v kabelke, ale nemohla som ísť domov. Už nikdy som tam nešla.“ Nechápal som. Bella to videla.

„Už nikdy som sa nepozrela mojej mame ani otcovi do očí. Išla som ku Caroline, mala vlastný byt. Doma som nebola od toho dňa s rodinu som ani nevolávala. Nepovedala som im to. Nebola som na polícii, lebo to bolo príliš zahanbujúce.“ Pokrútil som hlavou. No bol som ticho. Nemal som slová, ktorými by som opísal čo som cítil.

„A potom to prišlo.“ Povedala a sklopila pohľad, ked sa ne mna pozrela znovu, jej oči boli ako oheň. Plné nenávisti a smútku.  Myslel som si... Nie dúfal som že to je koniec, ale ona pokračovala.

„Bolo mi strašne zle, celé týždne. Nemala som.... nemala...“ Hlas jej zlyhal. Chcel som sa jej dotknúť, ale bál som sa. Bál som sa že sa jej to vráti a že ju môj dotyk zraní.

„Ja... otehotnela som.“ Na chvíľku som prestal dýchať. Automaticky som sa jej pozrel na brucho a potom hned na nu.

„čakala som s ním dieťa a nemala som na výber. Bolo neskoro na potrat. Bolo od toho viac ako tri mesiace. Potrat nebol možný. Nenávidela som to dieťa a jeho ešte viac. Pomáhala mi Caroline, nikdy ma neopustila a stála pri mne. Prešli dva mesiace a všetko sa zmenilo. Ness ma brávala na sedenia s mamičkami a tešila na to malé. Nejako ma nakazila a tešila som sa aj ja. Najprv som ho hladila cez bruško, potom som sa s ním začala rozprávať.“ Bella si pohladila bruško. Ona ma dieťa. Má dieťa. Dieťa. Predychával som to ako som len vedel, ale nedalo sa. Napil som sa coly a ona pokračovala.

„Smiala som sa ked ma koplo. Bola som štastná. Nenávidela som toho chlapca, ale to bábätko zato nemohlo. Vyberali sme mená a presťahovali sme sa do lepšieho. Caroline mala peniaze, lebo kradla. Kúpila mi všetko čo som potrebovala. Zaplatila mi lekárov a všetko okolo toho. Nikdy jej to neoplatím.“ Zamyslela sa. Nemohol som dýchať. Ja som ju chcel pretiahnuť, som debil. Ona sa bála a ja som chcel. Nevedel som... Ja ... Bože.

„Bola som v piatom mesiaci. Mala som krásne bruško a bola som na to hrdá. Boli sme s Car doma a ja som sa išla osprchovať. Ked som šla cez obývačku pocítila som hroznú bolesť v brušku. Tlak, ktorý ma prinútil kričať. Kým prišla Caroline, už som krvácala. Kričala som na nu nech ma vezme do nemocnice a nech mi zachráni dieťa.“ Do očí sa jej nahrnuli slzy, ale snažila sa ich zahnať. Nemohla, stekali jej po tvári. Chcel som jej ich utrieť a povedať jej že to bude dobré, ale nedalo sa. Len som tam sedel a myslel na to dieťa. Kebyže ho má. Ja ... Asi... Postaral by som sa o neho. Určite áno. Aj on nu a aj o dieťa!

„Potom som sa prebrala. Nemala som bruško a nevedela som, kde som. Potratila som. Bolo to hrozné, nemohla som dýchať, jesť, piť, usmievať sa, rozprávať. Nemohla som nič. Len som ležala.

Musela som chodiť na vozíku, lebo som bola veľmi slabá. Caroline bola stále pri mne a utešovala ma. Nikdy som jej neodpovedala. Už som nebola to dobré dievča, chcela som byť zlá a ubližovať ľudom tak veľmi ako bolo ublížené mne. Chcela som byť to najhoršie stvorenie na tomto svete.“ Šepla. Celé telo som mal strpnuté, ale nevšímal som si to.

„Doktor si ma zavolal do jeho ordinácie. Sedel tam a hovoril.“ Stíchla. Čakal som, kým neberie slová, ale ona sa rozplakala ešte viac.

„On... vravel mi o z-zákroku.... že sa niečo pokazilo. Že som mala preťaženú maternicu a môj organizmus to nezvládol. Že už nikdy... nikdy nebudem...mať deti.“ Dopovedala. Nehybne som sedel na mieste a díval sa na spomienky v očiach. Boli to tie najbolestnejšie spomienky aké mala. Utrela si slzy.

„Liam. Ja už nemôžem mať deti.“ Vzlykala. Nemohol som sa ani pohnúť. Ten chlap. Ten skurvenec jej spôsobil toto všetko. Všetku bolesť jej spôsobil len on.

„A potom si prišiel ty. Povedal si moje meno, ako keby nič. Prvý krát ho niekto vyslovil nahlas v mojej prítomnosti. Myslela som si, že ťa zabijem. Ked som tu vtedy prišla s tým nožom, aj som trošku chcela. No lákalo ma vidieť ťa ... ako spíš.“

„Ako sa volá?“ Opýtal som sa veľmi odporne. Nechcel som, ale nemohol som zadržať hnev.

„K-kto?“ Zavzlykala.

„Ten chlapec.“ Postavil som sa na nohy.

„Ja...Neviem.“ Povedala. Klamala.

„Bella, ked mi to nepovieš, tak si ho nájdem sám.“ Pokrútila hlavou.

„Nie, neviem.“ Stiahla sa pod mojim hnevom.

Bliklo mi. Záhrada. Ona sa zamkla v kúpeľni. Nechcela vyjsť von. Bála sa pozrieť von, bála sa lebo tam boli robotníci. Robotníci. Bol tam.

„Ked nevieš, tak nevieš.“ Povedal som tvrdo. Otočil som sa k dverám. Chcel som ísť do pracovne, chcel som ho nájsť a nemyslel som na ňu. Až Kým sa neozvala.

„prosím Liam neodchádzaj. Nechod. Ja... Ja viem, že je to hrozné, ale prosím...“ Otočil som sa. Jej pohľad ma prepaľoval. Myslela si, že odchádzam? Preč? On nej?

„Myslíš si.. Ty si myslíš že ťa odpúšťam.“ Nepovedal som to ako otázku, ale ako hotovú vec.

S novým prívalom slz prikývla. Teraz to boli slzy strachu. Bála sa že je opustím, preto čo sa jej stalo. Že nemôže mať deti. Lebo bola znásilnená. Ešte aj moja myseľ odmietala to slovo. Znásilnená.

„Bella.“ Prišiel som k nej a sadol si na kraj postele.

„Neopúšťam ťa. Nikdy ťa neopustím.“ Pozeral som jej priamo do očí. Chvíľku na mna neveriacky pozerala.

„A sľubuješ?“ Trošku som sa usmial. „Sľubuješ? Cez to všetko čo som ti teraz povedala. Máš ma rád?“ Tá posledná veta zmazala úsmev z mojej tváre. Rád?

„Is...Bella Casio ja...“ Prerušila ma.

„Nie Liam. Ty môžeš. Ty ma tak môžeš volať. Si jediný človek na tomto svete, ktorý môže. Len ty, nikto iný.“ Nechápal som, ale páčilo sa mi to.

„Isabella Casio. Sľubujem ti, že ťa neopustím ani keby si ma prosila.“ Vdačne prikývla, ale čakala a ja som presne vedela načo.