Harryho
pohľad ...
Chcel som
aby kričala moje meno, chcel som aby to Blair počula. Prirazil som silnejšie aby žena podomnou
cítila moju veľkosť a ona zastonala.
Vzdych sa niesol celou spálňou, bol som si istý, že vie, že si ju
beriem. Musel som. Potreboval som sa
zbaviť myšlienky na malú brunetku spiacu o niekoľko izieb ďalej.
Potreboval som sa zabaviť a zamestnať svoju myseľ. Vedel som, že sa chovám ako idiot ale musel
som. Odrazu sa domom ozval zvuk
poplachu. Kurva horí alebo sa mi to len zdá? Nevypil som toho tak veľa aby som
nevedel či mi horí vo vlastnom dome.
Urýchlene som zliezol zo ženy, natiahol na
seba tepláky a po nej hodil môj župan.
„ Obleč sa
a poď rýchlo von. Je to požiarni poplach niekde horí.“ Poslúchla ma
a s panikou v očiach, nič nehovoriac sa obliekla a letela
von. Nevediac či mám hľadať príčinu
požiaru alebo Blair som vyletel na chodbu.
Blair, hľadaj Blair ty idiot. Vletel som do jej izby. Sedela na okne
a pokojne pozerala von.
„ Heeej Blair, poď rýchlo, niekde horí.“ Len sa pomaly otočila za mojim hlasom
a uškrnula sa. Nechápal som prečo. Jej ľahostajnosť k vzniknutej
situácii ma znervózdňovala ešte viac.
To ju mám viať na ruky? Hneď po tejto myšlienke som k nej pribehol,
silno omotal ramená okolo jej tela a niesol ju von. Kým som sa dostal dole
schodiskom a vyliezol aj s ňou na ulicu zabralo mi to len niekoľko sekúnd. Hasičské
auto už parkovala na príjazdovej cesta a niekoľko chlapov práve
vystupovala. Kurva kde horí? Snažiac sa
očami nájsť plamene som ju stále zvieral v náručí.
„ Pane
odstúpte a vezmite svoju manželku a dieťa čo najďalej.“ Dostal som
príkazom od muža v žltom overale. Poslúchol som, hoci plamene neolizovali
žiadne z mojich okien, nechcel som riskovať. Blondína dávno stále na
druhej strane ulice a zhrozene si pritískala môj župan k telu. Jediné
čo ma ale zaujímalo bola Blair.
Keď som
bol v dostatočnej vzdialenosti od domu, položil som ju na zem. Stále
pozerala na chodník, jej bosé prsty na asfalte museli byť strašne zaujimavé.
Nedalo mi to, nadvihol som ruku a prsty jej zastrčil pod bradu. Plače?
Neplakala, jej oči žiarili ako dva uhlíky a ja som nevedel či šťastným
alebo strachom.
„ Si
v poriadku?“ Naliehavo som sa opýtal. Zasmiala sa a z vrecka na
jej saténovom župane vytiahla cigarety. Kurva, čo jej je? Nechápavo som
pokrútil hlavou. Sused z vedľajšieho domu – Pán Collins sa zhrozene pridal
k našej malej skupinke stojacej čo najďalej.
„ Postrážte
ich prosím Vás.“ Zašepkal som jeho
smerom a rozbehol sa k náčelníkovi práve vychádzajúcemu z domu.
„ Tak čo sa
deje? Kde vznikol požiar?“ bol som
zvedavý.
„ Pane,
žiaden požiar nie je. Vo vašej pracovni niekto zrejme priložil cigaretu pod
snímač, ten sa spustil. Jediné čo sme tam našli boli tieto zápalky
a ohorok.“ Všetko spolu nadvihol
v plastovom vrecúšku na úroveň mojich očí a pobavene sa zasmial.
„ Pekne ste
nás prehnali, nabudúce povedzte aby ten
niekto fajčil vonku, prosím Vás, tieto výjazdy naozaj nie sú lacná záleži....“
Nepočúval som ho. Moje oči našli drobnú brunetku v ružovom župane stojacu
na konci ulice. Jemne sa uškŕňala a pritom sporadicky poťahovala
z cigarety. Bola to ona. To
ona ...ale prečo?
Nechápavo som pokrútil
hlavou a vtedy do mňa udreli všetky hromy. Kurva ona to spravila naschvál.
Videl som ako škodoradostne sa tvárila.
Ale prečo? Vadilo jej snáď niečo? Neviem prečo, moje nohy samé od
zlosti kráčali jej smerom. Chcel ju
chytiť pod krk a zatriasť tým bezbranným telom, chcel som jej pevne
stískať ten ružový krk a nenásytne ju bozkávať..kurva... moje myšlienky sa
samé od seba menili na niečo čo som nechcel, niečo čo som nemal spraviť. Hnev
vo mne vrel. Hneď po tom ako som zastavil pri jej osobe, stiahla sa. Cítil som
a videl ako krčí ramená, hrbí sa, odhazuje špak a znova hypnotizuje
svoje palce na nohách.
„
PREČO.SI.TO.SPRAVILA?“ Opýtal som sa nazúrene zdôrazňujúc každé slovo. Chcel
som kričať a zahnať sa rukou. Ale videl som aký strach má, túžil som sa
pozrieť jej do očí a chcel som počuť vysvetlenie. Nepovedala nič,
nepozrela sa na mňa. Mal som však strach
z dotyku, čo ak vybuchnem a naozaj jej ublížim. Nemôžem, nemôžem
akokoľvek by som chcel, teda nechcel ale aj chcel, nemôžem pretože je to dcéra
Liama Payna.
„ Choď do
svojej izby Blair prosím ťa.“ Prehovoril som potichu tlmiac svoj hnev, pohľadom
som našiel blondínu stojacu ďalej. Mala totálne nechápavý výraz a jej
pokožka chytila ešte svetlejšiu farbu od zimy vonku.
„ Odveziem
ťa domov.“ Ponúkol som sa.
„ Nie,
o pár minút tu bude môj manžel.“
Aspoň mám pokoj, nemusím sa trepať cez pol Londý... čo? MANŽEL? Dnešný
večer sa rúcal stále viac a viac. Nieže by mi to bolo jedno, ale problémy
som vážne naozaj nepotreboval. Chcel som sa zatvoriť pri svojom klavíri
a hrať. Nechať svoje prsty pobehovať po nástroje ktorý tak zbožňujem. Potreboval som si oddýchnuť, potreboval som
si vybiť zlosť po tom všetkom čo sa udialo. Potreboval som aby sa odsťahovala
a potreboval som zápas aby som mohol niekoho udierať hlava nehlava.
Nechal som ich obe stáť, malý moment som pozoroval hasičské auto ako
cúva od môjho domu a potom som sa otočil a vošiel dnu. Dvere za mnou
sa zabuchli a ja som svoje kroky zamieril do sprchy. Musel som sa upokojiť.
Pohľad Blair
...
Sedela som v obývačke schúlená do akého
klbka, hlava mi od únavy padala na operadlo gauča a oči som držala ledva otvorené. Nemohla som spať. Celú noc som počúvala jeho hru na klavíri. S tónmi sa nemaznal tak
ako naposledy, udieral do klávesov a hral až príliš dramatické seansy. Ich melódie sa ozývali celým domom.
Vedela som, že sa hnevá ale nechápala som prečo takto veľmi. Bol to vtip, len
niečo čo ho malo pobaviť, mňa odbremeniť od tej štetky ktorá za ním chodila.
Mali sme sa pohádať a potom ma mal pobozkať. Na sekundu som zaváhala nad
myšlienkou či by som mu to dovolila.
Prerušili ma ale jeho kroky smerom dole
z poschodia. Dupal, keď vošiel do kuchyne silno tresol dvierkami od niektorej
z skriniek. Jeho telefón pravidelne vibroval každých niekoľko sekúnd,
nedvíhal ho. Zvonil už dobrú polhodinu. Od noci bol položený v chodbe na
stolíku, sklo pod ním vibrovalo a vytváralo tak veľmi nepríjemný
zvuk. Keď sa jeho kroky priblížili
a on zastaval v dverách obývačky, počula som ako sa nadýchol
a ťažko ku mne prehovoril
„ Ostaneš
doma až kým sa nevrátim, nechcem počuť
nejaké protesty, ak sa tvoj otec dozvie čo si spravila ver tomu, že to
prikrášlim a ešte dnes večer ťa posadím na lietadlo do Spojených
štátov. Nebudem trpieť decko ktoré sa
nevie chovať. Si tu na návšteve, tak buď vo svojej izbe, čítaj si alebo neviem
čo. Nerob bodrel a nehrab sa mi vo veciach. O jedenástej príde moja
mama, vezme ťa na obed a potom ku mne do práce. Mám pre teba job na ten malý moment kým sa tu
tvoji rodičia neobjavia. Vieš, aby si sa viac nenudila ...“ Keď jeho preslov
skončil, bez pozdravu sa otočil a vyšiel von. Stihol naťukať bezpečnostný
kód a len čo zabuchol dvere počula som ako sa zamkla bezpečnostná zámka.
Som tu zatvorená? To myslí vážne?
Nevládala som sa postaviť, nechcelo sa mi ísť hore po schodoch
a ľahnúť si do postele, nechcelo sa mi nič. Nechala som svoje viečka
klesnúť a hlavu spadnúť na operadlo. Chlad
neustupoval ale bolo mi to jedno, zaspala som.
Dobrý, nečekaný závěr...to jako vážně??? WTF??? :D :D :D
OdpovedaťOdstrániťNechápu, že nikdo nekomentuje. Já tu od soboty, kdy byl přidán další díl, byla už asi tak 100krát, jestli náhodou není zase další.... a pořád nic :( :)
Odstrániť