pondelok 16. júna 2014

That guy 8.

Časť venovaná Peťke :)  



„ Zlatíčko, heej Blair vstávaj.“ Jemný dotyk na mojom líci mi spôsobil zimomriavky. Nebola to ale mama kto ma budil, jej parfum by dávno prevoňal celú miestnosť.
„ Kto-kto ste?“ Zamrmlala som a rozlepila oči. Jej polodlhé čierne vlasy mala stiahnuté vo vrkoči, zelený sveter zakasaný v džínsoch a na nohách obyčajné čierne vansky.  Harryho mama, kto iný ... 


 Harryho pohľad ...

 Zlosť pretrvávala. Nechcel som jej spôsobiť žiadnu tramu a zápas na ktorom by som si bol vybil všetkú zlosť bol nedohľadne. Preto som noc strávil pri klavíri. Samozrejme, celé sa to ráno dorazilo na mojom vzhľade. Kruhy pod očami sa nedali zamaskovať, nepomohla sprcha a prišiel som na to, že mi došiel šampón preto moje vlasy vyzerali naozaj čudne.   Na hodinách so študentami som driemal, prepočúval všetky ich chyba ba dokonca keď som ich počul, neupozornil som ich. Tí starší sa ma pobavene pýtali či za moju nepozornosť môže to, že som sa zamilovať. Len som nemo pokrútil hlavou na znak nesúhlasu kývol k notám aby pokračovali v hre a nechal hnev kypieť stále viac a viac.

 Poobede ma čakalo stretnutie s tými najmenšími. Mal som im hrať bábkové divadlo a pritom hrať na klavíri. Môj kolega dnes nemohol a preto som sa rozhodol, že vezmem Blair. Bude to jej trest, bude musieť si odmakať výjazd požiarnikov. Nie preto, že by som na neho nemal, preto aby pochopila, že ja niesom jej otec a nebudem platiť mladej výkyvy.   Jerrymu, môjmu kolegovi z divadla som dal celomesačné voľno, nahradí ho. Nebude sa nudiť, naštuduje si anglické rozprávky a ja budem blízko pri nej. Tak blízko, za jednou malou oponou. Tešil som sa.  

Pri poslednej hodine s veľmi  nadaným Sebastianom z najväčšieho detského domova v Londýne som už doslova privieral oči. Hral dobre, lahodne nechával prsty behať po klávesoch. Jeho novozložená melódia ma uspávala až kým ma neprebral zvuk prichádzajúcej správy.  Harry Blair mi ušla, kedy končíš? Mama
Cítil som ako sa mi napínajú žili na krku, ako zatínam päste do drevenej stoličke. Kurva ja to dievča zabijem.


Pohľad Blair ...

Bolo takmer nevyhnutné aby som do svojej krvi doplnila kofeín.   Kaviareň s nápisom NERO zaujala môj pohľad natoľko až som zastavila a bez upozornenia  Anne, Harryho matky pokračujúcej v rozprávaní, vošla dnu.  Vôňa prepraženej kávy, škorice a príliš sladkého mlika pošteklila moje chuťové bunky. Musela som si dopriať tento zážitok, potrebovala som ho viac ako čokoľvek iné v tejto chvíli.  Takmer prázdne ticho medzi stolmi narúšala skupinka žien štebotajúcich  v rohu malej miestnosti, postavila som sa pred pult a nahladila do cenníka. Občas zabúdam, že niesom v Amerike a doláre vlastne niesú libri. Moje vrecko ale úspešne uchovávalo bielu kreditku. Bola biela, pretože nemala limit. Dal mi ju otec pre prípad núdze, na moment som sa zastavila ale musela som predsa len pripustiť – toto prípad núdze bol.
„  Čovámmôžemponúknuťslečna?“  Britskáá angličtina bola rýchlejšia, plnšia a hlavne strohejšia ako naša – americká. Nemo som zažmurkala a prstom ukázala na kelímok.


Pohľad Harryho ...

Prisahal som na všetky ženy na tejto zemi, že ak to dievča nájdem roztrhnem ju na dva kusy, spravím si z nej večeru a potom jej pozostatky pošlem Liamovi. Ako len mohla? Ako si niečo také mohla vôbec dovoliť? Telefonoval som s matkou, jej hlas v telefóne bol plný výčitiek pre tínedžerku stratenú v Londýne, spôsobovalo mi to ešte väčšie nervy.   Čo ak sa jej naozaj niečo stalo a moja matka sa za to bude do smrti obviňovať, čo mi na to povie Liam? Na Bellu som ani nemyslel, myšlienky na to čo so mnou spraví ak sa dozvie, že jej 19 ročné dieťa je  niekde v jednom z najväčších veľkomiest sveta samé, stratené a provokujúce  ma, zabije ma. Bol som si istý, scénu s nožom pri mojom krku som si predstavoval celou cestou kráčajúc k centru. Tam boli, tam sa stratila. Množstvo turistov mi znemožňovalo nájsť vlastnú matku a nie niekoho koho som tak dobre nepoznal. Rozhliadal som sa, jediné čo som ale zbadal bola moja mama sediace na múriku mostu cez rieku a jej veľké červené oči.
„ Mami no tak, nebude ďaleko. Nepozná Londýn podľa mňa sa len niekde zamotala. Vlastne ako ťa napadlo vziať ju priamo k najväčším pamiatkám Londýna?  Je tu množstvo turistov a ....“ Nedohovoril som pretože množstvo sĺz na jej lícach sa zväčšovalo a aj ja som už začínal chytať paniku. Ako ju nájdem?

 Nápad vyviesť sa na London eye a pozrieť sa zhora či niekde neplače na lavičke som mame zatrhol a radšej som ju posadil do najbližšieho Starbucksu. Potrebovala kávu a potrebovala teplo. Vonku sa zmrákalo a mi domáci sme vedeli, že o niekoľko sekúnd sa z oblohy začnú liať množstvá nepríjemných kvapiek.  Zrýchlil som teplo a ešte raz prešiel malým parkom pod London eye, prebehol som mostom obzerajúc sa na obe strany. Nebola tam, jej tmavé vlasy som nevidel niekde, modrú leopardiu vetrovku som nerozpoznával. Takú tu nemal nik, bola z New Yorku, bola iná.  Rozhodnutý, že obehnem  park pred palácom a vrátim sa metrom z greenparku späť k mame som si natiahol na hlavu kapucňu a prinútil svoje nohy rozklusať sa.  Pár turistov mi darovalo nechápavý pohľad, miesto akejkoľvek reakcie som sa ale rozbehol od metra a ďakoval za to, že som si ráno obul bežecké tenisky.


Prestal som ju vyhľadávať, predstavoval som si ako ju niektorí z domácich pošle správnym smerom ku mne a sklopil som hlavu. Nebude tu, dávno by som ju našiel. Londýn je malý zhlúčik pamiatok, ktoré sa nachádzajú na jednej trase, samozrejme s výnimkou poniektorých. Všetci si myslia ako veľké toto mesto je, ale nepoznajú ho, naozaj to tak nie je.   Cítil som horúce oparenie na bruchu, krátko predtým náraz a počul som nadávky s ťažkým americkým prízvukom. Dievča v modrej vetrovke dopadlo na zem, pozorujúc nechápavo svoj kelímok kávy, jeho posledný obsah vytiekol na chodník, oprskal jej nohavice. Keď sa tie jej veľké hnedé oči zdvihli, mal som pocit, že sa rozplače.  

Túžba zdvihnúť ju na ruky, pritisnúť k sebe a pošepkať jej ako som rád, že som ju našiel prekonala môj hnev. Natiahol som ruky, chytila sa a ja som ju uväznil tak blízko aby som jej znova mohol nos zaboriť do vlasov. Och prečo ma tak strašne priťahuje? Prečo je tak iná a zakázaná? 

5 komentárov:

  1. táto poviedka je jedna z najlepších aké existujú... milujem ju... už som ju čítala asi 3-krát a asi začnem znova :) mega :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Jeeeee, děkuji!!!! Očividně se vyplatí chodit sem průměrně 10krát denně :D Skvělé, skvělé, skvělé!!!! Ale ty konce mě prostě dostávají :D Celý díl mi přijde takový klidný a závěr je vždycky totální bomba :D Další, další, další :D

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ospravedlňujem sa, že som dllllho nekomentovala, ale mala som prijímačky na výšku, tak som sa učila a nebol čas :)
    Ale už mám voľno, všetky časti som dobehla a neostáva mi nič iné, len pochváliť Tvoje písanie a dej, ktorý sa mi fakt páči, to nenormálne napätie medzi nimi dvoma a posledná veta v tejto časti :)
    Love Xxx

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Konečne sa mi dá komentovať!!!Už som spomínala,že blogger ma má veľmi rád? :D ...každopádne-k časti.Je to fakt fakt fakt úžasné,prekvapuješ ma každou časťou,milujem to.Dúfam,že čoskoro pribudne ďalšia :3

    OdpovedaťOdstrániť