Časť venovaná Peťke :)
„ Zlatíčko,
heej Blair vstávaj.“ Jemný dotyk na mojom líci mi spôsobil zimomriavky. Nebola
to ale mama kto ma budil, jej parfum by dávno prevoňal celú miestnosť.
„ Kto-kto
ste?“ Zamrmlala som a rozlepila oči. Jej polodlhé čierne vlasy mala
stiahnuté vo vrkoči, zelený sveter zakasaný v džínsoch a na nohách
obyčajné čierne vansky. Harryho mama,
kto iný ...
Harryho pohľad ...
Zlosť pretrvávala. Nechcel som jej spôsobiť
žiadnu tramu a zápas na ktorom by som si bol vybil všetkú zlosť bol
nedohľadne. Preto som noc strávil pri klavíri. Samozrejme, celé sa to ráno
dorazilo na mojom vzhľade. Kruhy pod očami sa nedali zamaskovať, nepomohla
sprcha a prišiel som na to, že mi došiel šampón preto moje vlasy vyzerali
naozaj čudne. Na hodinách so študentami
som driemal, prepočúval všetky ich chyba ba dokonca keď som ich počul,
neupozornil som ich. Tí starší sa ma pobavene pýtali či za moju nepozornosť
môže to, že som sa zamilovať. Len som nemo pokrútil hlavou na znak nesúhlasu
kývol k notám aby pokračovali v hre a nechal hnev kypieť stále
viac a viac.
Poobede ma čakalo stretnutie s tými
najmenšími. Mal som im hrať bábkové divadlo a pritom hrať na klavíri. Môj
kolega dnes nemohol a preto som sa rozhodol, že vezmem Blair. Bude to jej
trest, bude musieť si odmakať výjazd požiarnikov. Nie preto, že by som na neho
nemal, preto aby pochopila, že ja niesom jej otec a nebudem platiť mladej
výkyvy. Jerrymu, môjmu kolegovi
z divadla som dal celomesačné voľno, nahradí ho. Nebude sa nudiť,
naštuduje si anglické rozprávky a ja budem blízko pri nej. Tak blízko, za
jednou malou oponou. Tešil som sa.
Pri
poslednej hodine s veľmi nadaným
Sebastianom z najväčšieho detského domova v Londýne som už doslova
privieral oči. Hral dobre, lahodne nechával prsty behať po klávesoch. Jeho
novozložená melódia ma uspávala až kým ma neprebral zvuk prichádzajúcej
správy. Harry Blair mi ušla, kedy končíš? Mama
Cítil som ako sa mi napínajú žili na krku, ako
zatínam päste do drevenej stoličke. Kurva ja to dievča zabijem.
Pohľad Blair
...
Bolo takmer
nevyhnutné aby som do svojej krvi doplnila kofeín. Kaviareň s nápisom NERO zaujala môj
pohľad natoľko až som zastavila a bez upozornenia Anne, Harryho matky pokračujúcej
v rozprávaní, vošla dnu. Vôňa
prepraženej kávy, škorice a príliš sladkého mlika pošteklila moje chuťové
bunky. Musela som si dopriať tento zážitok, potrebovala som ho viac ako
čokoľvek iné v tejto chvíli. Takmer
prázdne ticho medzi stolmi narúšala skupinka žien štebotajúcich v rohu malej miestnosti, postavila som
sa pred pult a nahladila do cenníka. Občas zabúdam, že niesom
v Amerike a doláre vlastne niesú libri. Moje vrecko ale úspešne
uchovávalo bielu kreditku. Bola biela, pretože nemala limit. Dal mi ju otec pre
prípad núdze, na moment som sa zastavila ale musela som predsa len pripustiť –
toto prípad núdze bol.
„ Čovámmôžemponúknuťslečna?“ Britskáá angličtina bola rýchlejšia, plnšia
a hlavne strohejšia ako naša – americká. Nemo som zažmurkala a prstom
ukázala na kelímok.
Pohľad
Harryho ...
Prisahal som na všetky ženy na tejto zemi, že
ak to dievča nájdem roztrhnem ju na dva kusy, spravím si z nej večeru
a potom jej pozostatky pošlem Liamovi. Ako len mohla? Ako si niečo také
mohla vôbec dovoliť? Telefonoval som s matkou, jej hlas v telefóne
bol plný výčitiek pre tínedžerku stratenú v Londýne, spôsobovalo mi to
ešte väčšie nervy. Čo ak sa jej naozaj
niečo stalo a moja matka sa za to bude do smrti obviňovať, čo mi na to
povie Liam? Na Bellu som ani nemyslel, myšlienky na to čo so mnou spraví ak sa
dozvie, že jej 19 ročné dieťa je niekde
v jednom z najväčších veľkomiest sveta samé, stratené
a provokujúce ma, zabije ma. Bol
som si istý, scénu s nožom pri mojom krku som si predstavoval celou cestou
kráčajúc k centru. Tam boli, tam sa stratila. Množstvo turistov mi
znemožňovalo nájsť vlastnú matku a nie niekoho koho som tak dobre
nepoznal. Rozhliadal som sa, jediné čo som ale zbadal bola moja mama sediace na
múriku mostu cez rieku a jej veľké červené oči.
„ Mami no
tak, nebude ďaleko. Nepozná Londýn podľa mňa sa len niekde zamotala. Vlastne
ako ťa napadlo vziať ju priamo k najväčším pamiatkám Londýna? Je tu množstvo turistov a ....“ Nedohovoril
som pretože množstvo sĺz na jej lícach sa zväčšovalo a aj ja som už
začínal chytať paniku. Ako ju nájdem?
Nápad vyviesť sa na London eye a pozrieť
sa zhora či niekde neplače na lavičke som mame zatrhol a radšej som ju
posadil do najbližšieho Starbucksu. Potrebovala kávu a potrebovala teplo.
Vonku sa zmrákalo a mi domáci sme vedeli, že o niekoľko sekúnd sa
z oblohy začnú liať množstvá nepríjemných kvapiek. Zrýchlil som teplo a ešte raz prešiel
malým parkom pod London eye, prebehol som mostom obzerajúc sa na obe strany.
Nebola tam, jej tmavé vlasy som nevidel niekde, modrú leopardiu vetrovku som
nerozpoznával. Takú tu nemal nik, bola z New Yorku, bola iná. Rozhodnutý, že obehnem park pred palácom a vrátim sa metrom
z greenparku späť k mame som si natiahol na hlavu kapucňu
a prinútil svoje nohy rozklusať sa.
Pár turistov mi darovalo nechápavý pohľad, miesto akejkoľvek reakcie
som sa ale rozbehol od metra a ďakoval za to, že som si ráno obul bežecké
tenisky.
Prestal som
ju vyhľadávať, predstavoval som si ako ju niektorí z domácich pošle
správnym smerom ku mne a sklopil som hlavu. Nebude tu, dávno by som ju
našiel. Londýn je malý zhlúčik pamiatok, ktoré sa nachádzajú na jednej trase,
samozrejme s výnimkou poniektorých. Všetci si myslia ako veľké toto mesto
je, ale nepoznajú ho, naozaj to tak nie je.
Cítil som horúce oparenie na bruchu, krátko predtým náraz a počul
som nadávky s ťažkým americkým prízvukom. Dievča v modrej vetrovke
dopadlo na zem, pozorujúc nechápavo svoj kelímok kávy, jeho posledný obsah
vytiekol na chodník, oprskal jej nohavice. Keď sa tie jej veľké hnedé oči
zdvihli, mal som pocit, že sa rozplače.
Túžba zdvihnúť ju na ruky, pritisnúť k sebe a pošepkať jej ako
som rád, že som ju našiel prekonala môj hnev. Natiahol som ruky, chytila sa
a ja som ju uväznil tak blízko aby som jej znova mohol nos zaboriť do
vlasov. Och prečo ma tak strašne priťahuje? Prečo je tak iná a zakázaná?
táto poviedka je jedna z najlepších aké existujú... milujem ju... už som ju čítala asi 3-krát a asi začnem znova :) mega :)
OdpovedaťOdstrániťJeeeee, děkuji!!!! Očividně se vyplatí chodit sem průměrně 10krát denně :D Skvělé, skvělé, skvělé!!!! Ale ty konce mě prostě dostávají :D Celý díl mi přijde takový klidný a závěr je vždycky totální bomba :D Další, další, další :D
OdpovedaťOdstrániťOspravedlňujem sa, že som dllllho nekomentovala, ale mala som prijímačky na výšku, tak som sa učila a nebol čas :)
OdpovedaťOdstrániťAle už mám voľno, všetky časti som dobehla a neostáva mi nič iné, len pochváliť Tvoje písanie a dej, ktorý sa mi fakt páči, to nenormálne napätie medzi nimi dvoma a posledná veta v tejto časti :)
Love Xxx
Oh božeee ♡
OdpovedaťOdstrániťKonečne sa mi dá komentovať!!!Už som spomínala,že blogger ma má veľmi rád? :D ...každopádne-k časti.Je to fakt fakt fakt úžasné,prekvapuješ ma každou časťou,milujem to.Dúfam,že čoskoro pribudne ďalšia :3
OdpovedaťOdstrániť